Začiatkom 90. rokov ste pôsobili na čele Investičnej a rozvojovej banky. Médiá vás často označovali ako dôvod, prečo páni Tkáč mladší a Jakabovič získali prvé stomiliónové úvery. Ako vidíte svoju úlohu pri počiatkoch skupiny J&T z vášho pohľadu?
To sú skôr názory bulváru, v skutočnosti to tak vôbec nie je. To, čo chalani povedali, a čo nikto nepopiera, je fakt, že cez moju osobu sa dali otvárať dvere. Povedzme si, že ani teraz to nie je inak - vždy musíte mať nejakého otvárača dverí. Ja som v istom zmysle bol akýsi garant, že to nie sú podvodníci. Viete, v akom období sme vtedy existovali. To, že by existovali nejaké stomiliónové úvery od "ierbéčky“, vôbec nie je pravda. Ale to už je stará história, ktorá už bola veľakrát prebratá.
Ja som bol v Investičnej a rozvojovej banke zhodou okolností. Keď sa v roku 1988 začalo rozprávať o rozdelení emisnej a komerčnej činnosti bánk, spolu s pánom Klausom sme vyšli s myšlienkou založiť investičnú banku. V prvom momente som narazil a dobre, že ma neexkomunikovali, ale časom sa ľady pohli. Nikdy som nebol na nejakých straníckych piedestáloch, aby som robil nejakého šéfa. Do toho však prišla revolúcia, a pán Klaus ako minister financií vymenil manažment dovtedajších komerčných bánk. Potom prišla požiadavka na vytvorenie samostatnej slovenskej banky a môžem povedať, že to bol vynikajúci príklad rozdelenia. Dostali sme odškodné ešte aj za značku, pri rozdelení štátu sme nedostali odškodné ani za vlajku.
Samozrejme, moja pozícia pomohla. Dvere som otváral, to nepopieram, boli to mladí chlapci. Ale žiadne stomiliónové úvery neboli pre to, že by Patrik bol môj syn. V tom čase využívali tzv. repoobchody (pôžičky, za ktoré sa banke zakladali likvidné akcie), čo bolo v tom období bežné. O nich sa však nerozhodovalo na úrovni prezidenta banky, ale na príslušných odboroch. Je možné, že meno Tkáč mohlo na ľudí na týchto odboroch zapôsobiť, ale popravde ja som o týchto úveroch naozaj ani nevedel. Keď sa na to pozerám spätne, boli to pre banku dobré obchody, pretože všetky boli splatené a banka na nich zarobila.
Sám ste spomenuli podnikanie v období 90. rokov, mnohí ho dnes označujú za akýsi náš divoký západ. Ako sa odvtedy zmenilo podnikateľské prostredie?
Je to diametrálny rozdiel. Povedzme si pravdu, u nás v tých rokoch nevedel podnikať nikto. Nevedeli to banky, podliehalo sa vplyvom rôznych takzvaných poradcov zo zahraničia, ktorí však sledovali vlastné ciele. V politickom chaose boli manažmenty bánk a štátnych podnikov pod vplyvom mocných ľudí, a toto dnes neexistuje. Dnes, podľa môjho názoru bohužiaľ, nemáme slovenské banky, pretože väčšina je vo vlastníctve zahraničných subjektov, ale ich fungovanie je zdravé. Náš podnikateľský trh je dnes absolútne porovnateľný s vyspelými štátmi, okrem určitých detailov. Zahraničné banky sem dotiahli určitú kultúru, aj keď podľa môjho názoru niekedy na škodu, lebo sme v podstate zlikvidovali slovenský bankový manažment, čo sa my teraz snažíme určitým spôsobom dobudovať.
Z minulosti sú známe vyjadrenia zástupcov finančných skupín, že nejdú do biznisu, ktorý by vynášal menej ako 30 percent ročne. Toto sa pravdepodobne tiež muselo stabilizáciou nášho trhového prostredia zmeniť?
Samozrejme, tieto čísla boli súčasťou "klondiku“ z minulosti, ako hovoríte. Odvíjalo sa to sčasti aj od úrokových sadzieb, ktoré boli neporovnateľne vyššie, a dnes už taká situácia nie je. Našim klientom hovoríme - garantujeme vám taký výnos, ako máme my, ale nepustíme vás do väčších rizík, v akých sme boli my. Náš biznis sa pohybuje v oblasti niečo nad rámec bežných úrokových sadzieb. Pokiaľ ideme do nejakých rizikových či dlhodobejších akcií, vieme ísť kvôli nižšiemu nákladovému zaťaženiu do výnosnosti zhruba o 50 percent vyššej ako v bežných komerčných bankách.
V minulosti bolo J&T limitované výškou investícií. Dnes je situácia iná, máme lepšie vzťahy s bankami a vnímajú nás inak, takže môžeme pracovať s väčšími sumami. Je rozdiel, keď investujete sto miliónov a potrebuje na tom rýchlo zarobiť, a je rozdiel, keď investujete miliardu. Ak je výnosnosť desať percent, každý rok máte tých sto miliónov doma. Súvisí to vo veľkej miere s rastom skupiny. My sme po tých schodoch išli pomerne rýchlo, takže sme určité hrany zrazili, ale dnes už sme v tej vyššej kategórii, takže pre nás už takéto tridsaťpercentné "klondiky“ neexistujú.
Desať rokov pôsobíte v Česku, vidíme čoraz väčší prienik na ruský trh. Je práve Rusko dnes tam, kde bol slovenský trh pred desiatimi rokmi?
Na ruský trh sme vstúpili pomerne neskoro. Jednak sme sa báli toho spomínaného "Klondiku“, a potrebovali sme si zadefinovať, čo vlastne chceme v Rusku robiť. Sústredíme sa na privátne bankovníctvo a reality. V našom biznise už takýto "Klondike“ nie je. Ja ho nevylučujem v ostatných oblastiach trhu, ale to je skôr príležitosť pre našich klientov privátneho bankovníctva. Do takýchto aktivít však my nevstupujeme. Dnes sme prítomní vo Švajčiarsku, v Grécku, začíname s podnikaním v Karibiku. Keď sme však vstupovali na český trh, Slovensko pre nás nebolo malé. Mali sme ideu privátneho bankovníctva, ale na Slovensku vtedy neboli vhodné legislatívne podmienky. Českej národnej banke sme vtedy ponúkli našu filozofiu banky, ktorá nebola v Česku ani na Slovensku. Česká strana nám vtedy dala súhlas, ktorý nám slovenské inštitúcie nechceli udeliť. Paradoxom je, že na slovenský bankový trh sme sa dostali až vstupom do Európskej únie, keď bariéry padli. Vtedy sme u nás otvorili pobočku.
Vašimi hlavnými činnosťami sú bezpochyby privátne bankovníctvo a development, ktoré sa v určitej sfére aj prelínajú. Čo však považujete za svoj hlavný biznis?
Pôvodne sme mali zadefinované, že chceme byť privátna banka, a naše realitné záležitosti vznikli ako sekundárny produkt. Naši klienti potrebovali riešiť aj svoje investície v realitách, a postupom času sme sa začali venovať real estate. Dnes je to jednou z našich najvýraznejších aktivít, ale naším hlavným biznisom stále zostáva privátne bankovníctvo. V Česku sme napríklad aktívni aj v energetike či priemysle, ale bankovníctvo tvorí jadro skupiny.
Čo vlastne znamená privátne bankovníctvo vo vašom ponímaní?
Našou silnou stránkou sú synergické efekty, ktoré vieme zákazníkovi poskytnúť. Naši klienti často došli rýchlo k veľkému objemu peňazí, napríklad dedičstvom alebo prostredníctvom vrcholového športu a podobne. Nepoznajú však spôsoby, ako tieto peniaze využívať. Klientovi neponúkame len bankové služby, ale zabezpečujeme komplexnú starostlivosť. Máme útvar consierge, ktorý vám na požiadanie ponúkne dovolenku na mieru a ponúkne varianty riešenia. Klient napríklad chce ísť do Las Vegas, zahrať si v kasíne. Nevie však, ako si to zariadiť. My mu vybavíme, aby o ňom vedeli a príslušne sa k nemu správali, aby nemusel čakať v rade a v reštaurácii ho neodbili s tým, že stoly sú len na rezerváciu. Ak klient chce a má na to, vieme mu poskytnúť aj vlastné lietadlá.
Služby privátneho bankovníctva poskytuje veľa inštitúcií. V komerčných bankách to znamená, že vám ponúknu bonus na vklad, alebo vám trikrát do mesiaca zavolá nejaký chlapík, ktorý vám povie o možnostiach investovania. To je však desať percent z toho, čo my chceme ponúkať. Nedá sa to komunikovať, každý to musí zažiť. Istý klient chcel kúpiť umelecký predmet, ale v tejto oblasti sa neorientoval. Ako priamy účastník v dražobnej sieni Sotheby's sme mu zohnali za rozumnú cenu dielo, za ktoré nám bol mimoriadne vďačný. Ďalší klient nás chcel vyskúšať a požiadal, aby sme mu naaranžovali dovolenku za stotisíc s partnerkou, nikto o tom nesmie vedieť, a musí byť na úrovni. Dali sme mu tri varianty, z ktorých nevedel, ktorú si vybrať. Nechcel veriť ani tomu, že ho to nebude stáť nič navyše. Ako náš klient má takýto servis zadarmo. Je to zložitá sieť poskytovania odborných služieb, ktorú už máme vytvorenú, ale nemáme ju zatiaľ využitú.
Na Slovensku ste si ešte pred pár rokmi s ostatnými finančnými skupinami tvrdo konkurovali, v súčasnosti akoby boli rozdelené sféry vplyvu. J&T sa zameriava na realitný trh, Penta je napríklad oveľa aktívnejšia v energetike. Nezvažujete vstup do tohto sektora?
Nielenže uvažujeme, dokonca robíme reálne kroky. V Česku sme v energetike jeden z významných hráčov. Veľmi vážne sa zaoberáme stavbou elektrárne na Slovensku, považujeme energetiku za veľmi perspektívne odvetvie a dúfame, že náš podiel na tomto trhu sa bude zvyšovať. V Strážskom plánujeme vybudovať novú tepelnú elektráreň, je to brownfieldová investícia, ktorá bude využívať už ekologicky zaťažené priestory.
V ktorom segmente vidíte na Slovensku najvýraznejší rast. Má private equity výrazný potenciál rastu, pribúda solventných ľudí so záujmom o takéto služby?
Rozvoju jednoznačne dôverujeme. Bankovníctvo z hodnotenia vynechávam, pretože stále zostane naším hlavným biznisom. V každom prípade vidíme priestor v energetike a cestovnom ruchu. Nechceme však naháňať tridsať zajacov naraz. Mali sme už viaceré ponuky vstúpiť do kúpeľníctva, ale okrem špičkových hotelov a vybraných rekreačných oblastí ďalej nechceme ísť. Toto chceme rozvinúť skutočne na európsku úroveň, a potom môžeme uvažovať o niečom inom. Obviňujú nás, že pritiahnutím päťhviezdičkového hotela Kempinski do Tatier z nich chceme urobiť klubovú destináciu iba pre tých najnáročnejších. To je nezmysel. Máme malé veľhory, ale musíme v nich nájsť priestor pre všetkých. Bohatý klient príde do Tatier raz, a s pomocou vrtuľníka v priebehu dvoch dní spozná všetky ich atrakcie. Nebude sa tam vracať desaťkrát za rok. Tatry sú pre všetkých. Ale treba sa dohodnúť na pravidlách hry. Vysvetlím to na príklade. V štvorhviezdičkovom hoteli zriadite požičovňu lyží, ktorú prenajmete miestnemu podnikateľovi doslova za korunu. Keď však potrebujete prenajať pre svojho klienta lyže, dostanete odpoveď, "ja teraz nemám čas, lebo mám zabíjačku“. Ak aj otvorí, má tam dvanásťročné ojazdené lyže a rozšľapané lyžiarky, za ktoré pýta cenu ako v rakúskom Schladmingu. Takto to asi nepôjde, a takto vznikajú kauzy, že potláčame miestne podnikanie. To nie je pravda, ale kvalita poskytovaných služieb musí zodpovedať klientele, pre ktorú sú ponúkané. Navyše, všetci od nás vyžadujú rôzny sponzoring či iné zvýhodnenia. Pritom na lanovky, ktoré vlastníme, nemám voľný lístok ani ja. Vždy, keď sa chcem lyžovať, si musím riadne zaplatiť.
Cestovný ruch je výraznou príležitosťou nielen pre J&T, ale pre celé Slovensko. Staviame fabriky pre automobilky, vidíme, že sú to ľahké montované haly, ktoré sa časom dajú previezť na Ukrajinu alebo ešte ďalej. Tatry však nikto nezbalí, a preto by štát mal venovať oveľa väčšie úsilie na ich rozvoj.
V súvislosti s cestovným ruchom sa hovorí aj o žalostnej kvalite personálu. Nie je to problém, na ktorý nestačíte ani vy?
Máte pravdu, hlavne v Tatrách sa potýkame s nesmiernymi problémami s pracovnou silou. Všetci majú postavené nejaké apartmány, kde bez dane zarábajú na prenájmoch a do práce sú zvyknutí ísť si oddýchnuť. Večer, keď rozparádená ruská klientela lepí personálu päťstokorunáčky na čelo, všetko je v poriadku. Na raňajkách však chýba na stole hrnček či príbor, a personál v kuchyni hrá karty. Tento prístup má, bohužiaľ, 60 až 70 percent pracovnej sily. Kempinski preto požaduje ubytovňu, aby si mohol pracovnú silu dovážať. Celý región je potom proti nám, že chceme dovážať pracovnú silu z Ukrajiny alebo odkiaľ, a že nedávame priestor domácim. Ale to nie je o tom. Buď sa Tatranci naučia robiť, alebo nie.
My to však vydržíme, už len kvôli športu. Do Tatier chceme pritiahnuť Svetový pohár. Z Tatier nikdy nebude stredisko zjazdového lyžovania. Chceme tam však vytvárať bežecké trate a turistickú infraštruktúru, ktorá ich bude propagovať aj ďaleko za hranicami Slovenska.
Ste aktívni aj v mediálnej oblasti, špekulovalo sa aj o vašom vstupe do tlačových médií. Pokračujú vaše snahy v tomto smere?
Zaoberáme sa tou myšlienkou. Je to v širokom štádiu rozhádania sa (smiech). Veľmi vážne uvažujeme o založení ekonomického titulu, bulvár je síce dobrý biznis, ale nechceme ísť týmto smerom.
Uberáte sa smerom k mienkotvornému titulu aj v súvislosti s nejakými politickými ašpiráciami?
Nemá to nič spoločné s politikou. Finančník sa musí v politike vyznať, ale nesmie ju priamo robiť. Máme striktnú zásadu byť apolitickí a v budúcnosti by sa muselo niečo veľmi výrazné zmeniť, aby sme od tejto zásady upustili. Médiá nás často spájajú s tým či oným politikom, ale ide zväčša o fabulácie bez akéhokoľvek základu. Chceme robiť svoju sféru. Množstvo politikov sa ma v minulosti pýtalo, či im viem poskytnúť nejakého človeka. Moja odpoveď bola vždy nie - ak je dobrý, nechám si ho pre seba, zlého odporúčať nebudem. Komunikujeme absolútne so všetkými. Aj v predvolebnej kampani sme povedali, že sme ochotní finančne podporiť každého, ale na komerčných základoch - sme finančníci. Pokiaľ chce niekto z topmanažmentu prispieť na niektorú politickú stranu, musí to urobiť ako súkromná osoba. Ako firma sa nemôžeme a nechceme zamotať do politiky.
Ale veľký hráč na našom trhu ako J&T jednoducho musí mať dobré vzťahy s politikmi, či nie?
Samozrejme, inak sa to nedá. Musíme komunikovať s politikmi, čo sú ich prioritné záujmy a podobne. Na jednej strane sa tomu niekedy hovorí lobizmus, ale je to potrebné. Má sa politik vyčleniť zo spoločnosti a s nikým sa nestretávať? Ja sa s ním naozaj môžem rozprávať o počasí. A môžem vám povedať, že v 90 percentách prípadov je to tak. Teraz sedávam s pánom prezidentom na futbale. Je to vášnivý slovanista, ktorý rád chodí na zápasy, a kto by mal byť pri ňom ak nie majitelia? Ja si nepamätám, kedy sme hovorili o politike. Hovoríme o futbale, hovoríme o babách, sem-tam hodíme nejakú poznámku. Že by sa tam dalo niečo riešiť, to určite nie.
Podľa rebríčka časopisu Respekt ste najbohatší na Slovensku žijúci Slovák. Ako trávi voľný čas človek s najväčším kontom v krajine?
Milujem more, som potápač a jachtár. Pred niekoľkými rokmi sme trávili dovolenku na Sardínii. Na našej verejnej pláži bola tisícka ľudí a nemal som si ani kam sadnúť. Oproti stáli súkromné lode a ich majitelia sa pohodlne kúpali. Vtedy som si povedal, že jachta by nemusela byť zlý nápad. O pol roka nato mi telefonoval syn Patrik, že ideme vyberať do Chorvátska nehnuteľnosť pre klienta. Nalodili nás na jachtu. Dali mi do ruky kormidlo a riadenie sa mi celkom páčilo, to som ešte nevedel, že ideme na autopilota. Pozreli sme si asi dve-tri chalupy, a keď sme vystupovali, Patrik mi povedal, aby som si jachtu zamkol, lebo je moja. Zaplatili mi kurz, poctivo som si urobil skúšky a dnes som vášnivý jachtár.
Kto je Jozef Tkáč
Jozef Tkáč starší v 80. rokoch pôsobil v Štátnej banke československej. Po revolúcii bol poverený riadením slovenskej divízie Investičnej banky Praha. Po rozdelení sa stal prezidentom nástupníckej Investičnej a rozvojovej banky. Neskôr vstúpil do skupiny J&T, kde zastáva funkciu prezidenta aj predsedu predstavenstva. S odhadovaným majetkom tridsať miliárd korún ho český časopis Respekt vlani označil za najbohatšieho doma žijúceho Slováka.