Väčšina nositeľov Nobelovej ceny za ekonomiku je mimo svojej brandže zväčša neznáma. Výsledky výskumov by však mohli pomôcť pri mnohých diskusiách o reformách. Dvanásť významných ekonómov sa 1. až 4. septembra zíde v nemeckom Bodensee na prvom stretnutí nositeľov Nobelovej ceny za ekonomiku. Jedným z nich bude aj Robert Merton.
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Robert Merton svojou vedeckou prácou pomohol finančným trhom k veľkému rozmachu, no kolaps jeho investičného fondu Long-Term Capital Management (LTCM) takmer rozbil svetový finančný systém.
Americká centrálna banka katastrofe zabránila až na poslednú chvíľu, keď 23. septembra 1998 zvolala do New Yorku krízové stretnutie s predstaviteľmi 14 najväčších investičných bánk s cieľom zachrániť Mertonov investičný fond LTCM. Zúčastnené inštitúcie napokon súhlasili s injekciou 3,6 miliardy dolárov, keďže kolaps LTCM by poriadne otriasol ich financiami. O niečo neskôr však musela centrálna banka upokojiť trhy aj znížením úrokových sadzieb.
Revolúcia na finančných trhoch
Merton spolu so svojím partnerom v LTCM Myronom Scholesom pritom iba rok predtým získali Nobelovu cenu za ekonomiku. V tom čase ešte boli hviezdami medzinárodnej investičnej scény. Ich investičný fond totiž len šesť rokov po svojom založení spravoval už 140 miliárd dolárov, čiže viac než najväčšie fondy. Zisky sa počítali na miliardy.
Keby bola komisia Nobelovej ceny počkala dva roky, asi by Mertonovi a Scholesovi ocenenie nedala bez výhrad. Ekonómovia dostali cenu za revolučnú prácu o hodnotení finančných opcií, ktorá sa stala základom Blackovho-Scholesovho vzorca. Tento vzorec bol zverejnený v roku 1973 a dodnes je dôležitým podkladom na hodnotenie opcií. Opčnému trhu, ako aj všeobecnému trhu finančných derivátov, pomohol k prudkému rozmachu. Dovtedy totiž rozvoju bránil fakt, že neexistoval použiteľný model na určovanie hodnoty jednotlivých opcií.
Opcie existujú na akcie, devízy, dlhopisy a takmer na každý kótovaný nástroj finančného trhu a komodity. Kupec získava opciou právo k určitému budúcemu termínu predať alebo kúpiť tento nástroj či komoditu za vopred stanovenú cenu. Ak cieľový kurz v termíne splatnosti kúpnej opcie dosiahne plánovanú úroveň, zaznamená vlastník opcie zisk, v opačnom prípade opcia prepadne a jej vlastník stráca investovaný kapitál. V prípade predajnej opcie je postup opačný.
Dôležitou súčasťou Blackovho-Scholesovho vzorca je okrem cieľového kurzu opcie a kurzu daného cenného papiera aj volatilita tohto kurzu. Podľa intenzity kolísania kurzov sa totiž meria pravdepodobnosť toho, či stanovený cieľový kurz bude možné dosiahnuť. Vzorec síce pôsobí komplikovane, no pre odborníkov je relatívne ľahko použiteľný a spoľahlivý.
Trh finančných derivátov napríklad exportérom ponúka možnosť zabezpečiť sa proti stratám vyplývajúcim z kolísania devízových kurzov. Investorom zasa umožňuje zmenšiť riziká. Práve o tieto pozitívne dôsledky sa opierala komisia Nobelovej ceny, keď odôvodňovala svoje rozhodnutie. Tienistou stránkou trhu derivátov je jeho citlivosť na činnosť hazardérov a investorov, ktorí sa precenia.
Krach rok po Nobelovej cene
Nemecká ekonómka Beate Reszatová takmer prorocky napísala do odborného časopisu Wirtschaftsdienst: "Rozhodnutie Štokholmu je potrebné považovať za ocenenie vynikajúcej práce a inventarizáciu obrovského prínosu. Nemalo by však byť považované za signál na spoliehanie sa na stabilitu a bezpečnosť trhov." No práve to urobil Merton, jeho partneri a tí, čo investovali v LTCM. Pokušeniu neodolala dokonca ani Bank of Italy. No fond si aspoň v prvých rokoch dôveru investorov zaslúžil, keďže vykazoval stabilné zisky. Podstatou triku bolo to, že Merton s partnermi použili v pomere k vlastnému kapitálu priveľa cudzieho kapitálu vo forme úverov. V porovnaní s nízkym vlastným kapitálom tak zisky dosahovali neuveriteľnú úroveň. Obidvaja nositelia Nobelovej ceny získavali zvýhodnené úvery, keďže finančná scéna mala takmer bezhraničnú dôveru v ich schopnosti.
Tento spôsob však mohol sláviť úspechy iba za normálnych okolností. Keď sa finančné trhy v súvislosti s ázijskou a ruskou krízou (1997/1998) "zbláznili", prestali platiť bežné vzťahy medzi rôznymi trhmi, na čom sa zakladali zabezpečovacie obchody LTCM. To, čo sa podľa žiadneho vzorca nemohlo stať, sa napokon stalo. LTCM zaúčtoval straty, ktoré vzhľadom na veľký podiel cudzieho kapitálu dosiahli rovnakú úroveň ako predtým zisky. V priebehu niekoľkých mesiacov fond spotreboval aj celý vlastný kapitál. Bankám a investorom hrozila nielen strata ich kapitálu a úverov, ale najväčšia hrozba spočívala v tom, že banky boli na opačných pozíciách k veľkým obchodom LTCM s derivátmi. Analytici odhadovali hodnotu týchto pozícií na viac než bilión dolárov. Pre platobnú neschopnosť LTCM sa pozície stali bezcennými a tento fakt vyvolal reťazovú reakciu, ktorá spôsobila na trhoch obrovský chaos. Práve to vysvetľuje jedinečnú ochotu veľkých amerických a európskych bánk pomôcť Mertonovi a jeho partnerom niekoľkomiliardovou injekciou.
Všetko zlé je na niečo dobré a Mertonova aféra zvýšila bezpečnosť na finančných trhoch. Veľké investičné fondy sú od roka 1998 minulosťou a Merton sa stiahol do úzadia. Opustil brandžu investičných fondov a sústredil sa na činnosť na Harvardovej univerzite. Na verejnosti nevystupuje takmer vôbec.
Základné informácie
Robert Merton sa narodil 31. júla 1944 v New Yorku ako syn profesora sociológie na Columbia University.
Kariéra
1967 - diplom z aplikovanej matematiky na Kalifornskom technologickom inštitúte
1968 - vedecký asistent nositeľa Nobelovej ceny Paula Samuelsona
1970 - promovaný v odbore národné hospodárstvo
1974 - profesúra
od 1998 - profesor na Harvardovej univerzite
1997 - Nobelova cena za ekonomiku
Dôležité diela
- Theory of Rational Option Pricing (Bell Journal of Economics and Management Science, 1973)
(Teória racionálneho oceňovania opcií)
- Continuous-time Finance (1990)
(Priebežné financie)
- Financial Innovation and the Management and Regulation of Financial Institutions (1995)
(Finančná inovácia a riadenie finančných inštitúcií)
- Finance (1998)
(Financie)