Zrkadlo nastavené duši národa

Skončila sa tak niekoľkomesačná celonárodná horúčka, ktorá síce nedosiahla rozmery ošiaľu okolo relácie Česko hľadá SuperStar, ale ktorá i tak zaznamenala mimoriadny ohlas - medzi televíznymi divákmi i žiakmi škôl, medzi zákazníkmi stávkových kancelárií i návštevníkmi pohostinských zariadení. Všade tam sa po celé mesiace viedli zápalisté diskusie o tom, kto si vlastne zaslúži vyhrať a prečo.
Briti boli prví. Licenciu na tento druh programu Česká televízia kúpila od britskej rozhlasovej a televíznej spoločnosti BBC, ktorá s myšlienkou voľby velikána vlastného národa prišla v roku 2002. Projekt potom prevzali aj niektoré ďalšie krajiny, medzi nimi Kanada alebo Nemecko. Aj keď pravidlá súťaže sú v zásade všade jednotné, zostáva dosť miesta aj pre uplatnenie národných špecifík. Nemci preto anketu nazvali neutrálne Naši najlepší. Naopak Česi sa rozhodli zopakovať britský model (Great Britons) a anketu nazvali Najväčší Čech. Pravda, nie bez podpichovačných hlasov, podľa ktorých tak boli už samotným názvom diskvalifikovaní Moravania a Slezania. Ďalší kritici tvrdili, že pomenovanie ankety i celá jej náplň zaváňajú nacionalizmom.
Podľa Martina Štolla, dramaturga celého projektu, ktorý o plusoch a mínusoch projektu diskutoval na nedávnom európskom festivale filmov o umení v Telči, najväčším problémom organizátorov ankety bolo práve to, ako ju "natiahnuť na české kopyto". Rozhodli sa však pre pomerne voľnú formuláciu, že kandidátom môže byť ktokoľvek, kto žil alebo pôsobil na území ČR a zaslúžil sa o spoločenstvo žijúce na tomto teritóriu. Odpadla tak podmienka narodenia.
Fiktívni Česi. Pravda, ani táto úprava ešte všetky trecia plochy neodstránila - zostala otázka fiktívnych Čechov, ktorí vznikli v literárnej fantázii, povedzme Haškova postava "dobrého vojaka Švejka" alebo Smoljakov a Svěrákov jedinečný génius Jára Cimrman. Direktórium súťaže ich napokon zamietlo.
Neboli by to však Česi so známym zmyslom pre svojrázny humor a recesiu, keby sa vehementne nedovolávali možnosti, aby na titul "najväčšieho Čecha" predsa len mohli nominovať aj J. Cimrmana. Českej televízii jeho priaznivci poslali dokonca regulárne petíciu, v ktorej požadovali, aby ho organizátori uznali za dejinnú osobnosť.
"Podľa nášho názoru, ak nie je nikde dôkaz o tom, že Jára Cimrman existoval, tak nikde nejestvuje ani dôkaz, že neexistoval," konštatovali plne v zmysle cimrmanovskej logiky.
Najväčší ničomník. Tým sa však ešte recesia neskončila. Sami tvorcovia projektu si uvedomili, že celé poňatie má aj slabé miesta a rozhodli sa súčasne zorganizovať aj sprievodnú anketu o najväčšiu zápornú postavu českých dejín - o najväčšieho "padoucha". V česko-slovenskom slovníku je toto pejoratívne slovo preložené ako podliak, ničomník, naničhodník či lotor. Ani výsledky tohto hlasovania nie sú bez zaujímavosti, aj keď zo širšieho historického hľadiska sú pochopiteľne poplatné dobe, v ktorej sa takéto symbolické meranie síl koná. Pred dvadsiatimi rokmi by asi na prvorepublikových politikoch nezostala nitka suchá... Teraz sa na prvom "negatívnom" mieste ocitol bývalý československý prezident Klement Gottwald, na druhom nedávny premiér Stanislav Gross a na treťom terajšia hlava českého štátu Václav Klaus. Za zmienku stojí, že do prvej desiatky negatívne vnímaných osobností sa dostal aj jeden Slovák - Gustáv Husák, československý prezident v rokoch 1975-1989. Slovenské korene majú však aj dve "pozitívne" osobnosti z prvej desiatky - J. A. Komenský a T. G. Masaryk.
Dve tváre tej istej veci. Sociológovia môžu mať na podobné akcie iste rôzne pohľady. Bezpochyby, možno ich do istej miery aj zmanipulovať. Neprajníkom nikto nikdy nevyvráti argument, že sotva možno objektívne porovnávať osobnosti, ktoré žili v rôznych epochách a boli činné v rôznych oblastiach spoločenského, politického a kultúrneho života. Tejto konkrétnej akcii však nemožno uprieť, že má v sebe aj silný sebauvedomovací a výchovný prvok, najmä pre školskú mládež. Žiaci mohli v osobitnej súťaži "najväčšieho Čecha" vlastnoručne nakresliť, pričom vybraté práce budú predmetom osobitnej výstavy v Prahe. Pre stredoškolákov vytvorili organizátori separátnu súťaž. Pozoruhodné je, že aj oni dali na prvé miesto Karla IV. Cieľom tohto čiastkového projektu bolo podporiť diskusiu o tom, čo znamená byť významný.
Naši susedia dali napokon v osobe víťaza prednosť dávnejšej histórii, na rozdiel trebárs od Nemcov či Britov, ktorí na piedestál postavili osobnosti 20. storočia. Čo znamená faktor ľudskej pamäte však potvrdili aj Česi, keď v prvej stovke sa umiestnilo až 62 osobností z minulého storočia.