Nachádzame sa na prahu roka 2003 a v spoločnosti cítiť isté napätie z očakávaných ekonomických opatrení vlády. Ako sa v tejto atmosfére budú asi odvíjať rokovania zamestnávateľov s odborármi o vyšších kolektívnych zmluvách?
-- Napätia tohto druhu pri vyjednávaní sociálnych partnerov zaznamenávajú zamestnávatelia už viac rokov, teda nie sú až takou novinkou. Okrem iného sa to dá vysvetliť tým, že odborári -- ako to potvrdzujú aj štatistiky o klesajúcom počte ich členov -- postupne strácajú svoje pozície a tento deficit suplujú rokovacím tlakom. Je to jeden zo spôsobov, ako preukazovať svoju užitočnosť pred redukujúcou sa členskou základňou. Treba však povedať, že sa tiež skončili časy istej -- dalo by sa povedať -- až rozšafnej veľkorysosti zamestnávateľov pri zvyšovaní miezd, s ktorou sa bolo možné stretnúť pri vyjednávaní vyšších kolektívnych zmlúv (VKZ) začiatkom 90. rokov. Súčasná ekonomická situácia firiem to jednoducho vylučuje a dokonca vzniká otázka, či sa zvýšenie priemerných miezd má stať predmetom vyjednávania VKZ na odvetvovej úrovni alebo ju ponechať v gescii podnikov.
Bolo by asi nereálne očakávať od odborov, že sa svojho práva kolektívne vyjednávať tak ľahko vzdajú. Aké by tu bolo potom východisko?
-- Poviem to inak -- naše vyjednávanie sa tradične nesie v duchu: zvyšovať, zvyšovať, zvyšovať. Takto jednosmerne to však za každých okolností nemôže fungovať a my sa postupne budeme musieť naučiť aj takému termínu, ako je solidárne zníženie miezd. To budú musieť odborári časom pochopiť. Ak recesia alebo iné dôvody nedovolia firmám zvyšovať výrobu, musia zvážiť, či dajú prednosť udržaniu stavu zamestnanosti alebo rastu miezd. Situácia vo viacerých odvetviach po posledných zvyšovaniach cien energií, plynu, úpravách DPH a ďalších opatreniach je taká, že budeme radi, ak vôbec udržíme doterajšiu mzdovú úroveň. A tak sa teda obávam, že nebude kam ustupovať. Ide teraz len o to, či sú to schopní pochopiť aj odborári.