Do systému bol zadaný obrovský príkaz na predaj futures kontraktov naviazaných na index S&P 500, ktorý doslova zostrelil ich cenu v priebehu pár minút o viac než 5%. V súčasnosti až 50-70% denného objemu s akciami tvorí tzv. high frequency trading a práve odozva týchto programov, ktoré reagujú na pohyby kurzov a automaticky obchodujú s akciami v rozmedzí milisekúnd (!) spustilo kaskádu predajných pokynov.
Absurditu situácie pekne dokumentuje vývoj kurzu akcií spoločnosti Procter & Gamble, ktoré v priebehu minúty spadli až o 18%. Po zverejnení informácie o tom, že šlo o chybu sa kurzy zotavili a index S&P 500 uzatvoril obchodovanie so stratou len 3,24%.
Dianie na akciových trhoch automaticky ovplyvnilo vývoj aj na menových a dlhopisových trhoch, ktoré takisto zaznamenali prudké výkyvy. V nasledujúcich dňoch sa dozvieme, kto za chybou stál, ale už dnes je isté, že tento pohyb spôsobil obrovské škody investorom, ktorí využívajú pri svojom obchodovaní vysokú páku (leverage) pretože ich pozície boli brokermi automaticky v momente pádu uzatvorené.
Zároveň výrazne zhoršil technickú situáciu na trhoch, čo prišlo v týchto kritických fázach vývoja gréckej situácie veľmi nevhod. Tá v posledných dňoch výrazne eskaluje a hrozí spustenie dominového efektu smerom na ostatné krajiny EMÚ.
Vývoj na finančných trhoch tak začína naberať kontúry Lehman Brothers č. II. Paniku je vidieť všade a napr. výnosy dvojročných švajčiarskych dlhopisov dnes dosiahli úroveň 0,09%! Takéto ceny dávajú zmysel, iba ak sa investori chcú chrániť pred kolapsom systému.
Lekcie z Lehmanu I. sú tri a určite by platili aj v prípade Lehmanu II. Prvou lekciou je, že ak sa investori dostanú pod tlak nútenej likvidácie, tak ceny aktív nepoznajú žiadne dno. Nad niektorými cenami z obdobia október-február 2009/10 ostáva teraz až rozum stáť, ale dno pri jednotlivých papieroch nebolo dosiahnuté pri nejakých kľúčových fundamentálnych úrovniach, ale až vtedy, keď sa nútený predajca úplne z danej pozície „vystrieľal".
Druhá a najdôležitejšia lekcia z Lehmanu I. je, že samotný trh svojím správaním vie zmeniť a vytvoriť nový fundament v ekonomike. Niet pochýb, že posledné mesiace sme svedkami výrazného zlepšenia makroekonomického prostredia a zároveň sú správy z firemného sektora vynikajúce a preto ceny akcií vyzerajú pri súčasných úrovniach fundamentálne zaujímavo.
Ale ak by však fakt došlo k panike a masívnym výpredajom, makro prostredie sa rýchlo zhorší a spolu s ním aj výsledky firiem. A tituly, ktoré dnes vyzerajú podhodnotené, by o polroka aj napriek ďalším pádom kurzov už podhodnotené zďaleka neboli.
Treťou lekciou je nepríjemné poznanie, ako veľmi investori závisia v kritických momentoch od správania ostatných účastníkov trhu. Práve oni svojím správaním vytvoria novú situáciu na trhu. Vznik paniky preto ani nemôžeme vôbec predpovedať. Môžeme sa len teoreticky baviť o tom, či sú na ňu splnené predpoklady.
V minulotýždňovom komentári som v súvislosti s budúcim vývojom fiškálnej krízy v Grécku resp. v Európe použil frázu predpovedať nepredpovedateľné sa nedá. Viac-menej som tušil, že vyvolá reakciu typu, "tak načo sú potom analytici". Bohužiaľ, široká investorská verejnosť hojne podporovaná analytickou komunitou, ale aj akademickou obcou si zvykla mať nerealistické očakávania a vieru v to, čo vlastne ekonómovia, resp. analytici dokážu (predpovedať).
Nápadne to pripomína CSI syndróm, čo je označenie pre nerealistické očakávania, ktoré majú porotcovia (v USA v súdnych procesoch rozhoduje porota, ktorú tvoria bežní občania) od kriminalistických expertíz prezentovaných pre súdmi odkedy televízne stanice začali vysielať populárny seriál CSI.
Nie, neútočím na často vynikajúco a detailne spracované teórie investovania a ekonomického správania sa. Tie musia zostať odrazovým mostíkom pre každého seriózneho investora. Útočím ale na vieru ich tvorcov, že ich možno z modelového sveta jednoducho preniesť a aplikovať na svet skutočný.
V skutočnom svete, ako potvrdzujú denno-denné skúsenosti každého z nás, jednak nepracujeme takmer nikdy s kompletnou množinou informácii, ale ani sa nerozhodujeme úplne racionálne. Nahraďme slovo racionálne slovom optimálne, aby stratilo svoju auru, a hneď zistíme, že často ani nevieme plne zdokumentovať optimalitu našich vlastných rozhodnutí.
Veľakrát nás okolnosti nútia rozhodnúť sa neoptimálne, pretože nie je možnosť vybrať si optimálne. Nielen jednotlivci, ale aj inštitúcie sú pod vplyvom tohto fenoménu. Tu teória odpovedá, že toto sú len individuálne problémy, ktoré sa v praxi spriemerujú a v sumáre celku sa stratia. Ale v modelovaní makro udalostí ekonómovia pokrivkávajú ešte viac.
Neexistuje dobrý matematický aparát na modelovanie vývoja makro udalostí a ich vplyvov. Tradične sa v týchto prípadoch používajú regresné modely či rôzne diferenčné rovnice. Ale podstatou týchto modelov je vlastne iba projektovanie toho čo sa stalo v minulosti do budúcna. Celá predpoveď je iba obyčajné -to čo bolo, bude znova.
Z podstaty veci je jasné, že žiaden matematický model nie je schopný predikovať kľúčové zmeny v usporiadaní ekonomickej reality, pretože tá závisí od rozhodnutí samotných hráčov. Tí sú absolútne slobodní a nemožno preto ich správanie výdatne modelovať. Dá sa iba spoliehať na ich racionalitu, ktorá ale vôbec nie je garantovaná. Aby som len nebúšil a nekritizoval, na budúci týždeň skúsim formulovať rozsah toho, čo od analytikov možné očakávať je.
Juraj Podracký analytik J&T Banky |