Nech si už myslí kto chce, čo chce, kartely v stavebníctve boli, sú -- a budú. To je holá skutočnosť, s ktorou bojuje celý svet a čiastočne sa s ňou aj treba zmieriť, najvyspelejšie štáty Európskej únie nevynímajúc. Ba práve naopak, tam sa kartelom darí výnimočne dobre, dokonca už dlhé roky -- a predovšetkým na regionálnej úrovni, pri stavbách lokálneho významu.
Iste, peniaze daňových poplatníkov sa majú využívať efektívne, o tom niet najmenších pochýb. Až na to, že ceny štrku, cementu, oceľovej výstuže, výkopových prác či dopravných služieb v regióne sú pre všetkých stavebných podnikateľov v prípade miestnych zákaziek prakticky rovnaké a konečné cenové rozdiely v definitívnych ponukách by aj bez kartelovej dohody boli minimálne.
Nuž prečo si nepodeliť trh, dať príležitosť viacerým podnikateľským subjektom a ponúknuť pracovnú príležitosť pre viac vlastných ľudí z vlastného regiónu? Stačí sa pozrieť na praktiky z Európskej únie a jej ochranárske opatrenia, ktoré Slovensko stále a vytrvalo odmieta. Možno by sa našiel zdroj inšpirácie, kde pôvod kartelových dohôd hľadať.
Obviniť, ale aj dokázať
Vo vyspelej Európe totiž platí, že každý štát si stavebný trh, ktorý je zdrojom veľkých investícií i pracovných miest, chráni. Pokiaľ súťaž na verejnú zákazku vyhrá zahraničná spoločnosť a tá domáca je len s minimálnym cenovým rozdielom do piatich percent za ňou, automaticky boduje a stáva sa víťazom firma domáca. Skrátka, ponuka pracovných miest doma je nadovšetko.
Vráťme sa však na Slovensko. Úrad pre verejné obstarávanie vyradil na päť rokov z boja o verejné obstarávanie prakticky najväčších hráčov na slovenskom stavebnom trhu. Dosť čudným spôsobom, pretože uviesť ako dôvod kartelovú dohodu a dokázať ju je podstatný rozdiel.
Najmä preto, že dokazovanie kratšie ako sedem rokov ešte vyspelá Európa nezažila, veď cementársky celosvetový kartel, ktorý súdne doriešili pred desiatimi rokmi, ešte stále neskončil s odvolávaním. Posledný známy prípad kartelovej dohody v stavebníctve zaznamenali vo Francúzsku, keď pred rokom tamojší protimonopolný úrad vyriekol ortieľ nad 34 stavebnými firmami. Proces trval deväť rokov a maximálna pokuta nedosiahla ani päť percent z prestavanej sumy.
Iné štáty si chránia svojich
Možno zapochybovať o tom, že slovenskí štátni úradníci Úradu pre verejné obstarávanie vo svojich glotových rukávoch budú schopní čeliť zdatným právnikom súkromných stavebných firiem voči obvineniam, ktoré zozbieral Protimonopolný úrad. Najmä preto, že niektoré sú vskutku smiešne. Napríklad, že generálny riaditeľ jednej z podozrivých spoločností -- Doprastavu -- Dušan Mráz bol v určitom dni na návšteve u riaditeľa ďalšej obvinenej firmy -- Inžinierskych stavieb v Košiciach. Iná zápisnica však dokazuje, že menovaný v tom čase viedol gremiálnu poradu vedenia vlastnej spoločnosti v Bratislave. Úradnícke dôkazy sú teda vskutku zvláštne a ich osud neistý.
Čo však v prípade, ak úradníci vyradia slovenské firmy z najväčších stavebných zákaziek a zaujímavé projekty získajú zahraničné firmy?
Nižšie profesie sa obávať nemusia, pretože zahraničné stavebné spoločnosti ich služby rady využijú. Inak už znie otázka technickej inteligencie, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou poskytne svoje služby v zahraničí.
Jedno je isté -- zákony si treba ctiť a ak ich niekto nedodržiava, musí čakať patričný ohlas. Druhá vec je, že by bolo načase všimnúť si, ako je postavená legislatíva proti kartelovým dohodám v zahraničí a ako u nás. Ak si do nej vyspelejšie štáty dokážu zapracovať ochranné opatrenia pre domáce firmy, mohli by sme sa od nich poučiť.
StoryEditor