Ochrana a regulácia sú rozdielne inštitúty

V poslednom období sa v tlači objavilo viacero informácií a otázok súvisiacich s cenovou reguláciou a kompetenciami Protimonopolného úradu SR (PMÚ) v tejto oblasti. Z posledných spomeňme napr. "neprimerané" ceny pohonných látok.
V trhovej ekonomike sú ceny kľúčovým prvkom, ktorý pôsobí na vytváranie rovnováhy ponuky a dopytu. Silou, ktorá prirodzene stláča ceny smerom dole, je konkurenčný tlak. Preto je dôležité, aby voľná tvorba cien bola považovaná za princíp, na ktorý sa siahne iba vo výnimočných prípadoch. Tou výnimočnou situáciou sú napr. monopolné sektory, kde sa ani strednodobo, resp. dlhodobo nepredpokladá vznik konkurenčného prostredia. V takýchto prípadoch sú kompetencie dané špeciálnym regulátorom, ktorí na základe analýzy nákladov, zisku, návratnosti investícií a ďalších faktorov stanovia cenu, resp. spôsob jej tvorby (napr. Telekomunikačný úrad, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví).
Ak na trhu dominuje jeden silný subjekt, a preto je tlak konkurencie oslabený, PMÚ nemá kompetencie zasiahnuť do výšky ceny. V zmysle zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách sú presne definovaní cenoví regulátori -- MF SR, resp. v niektorých prípadoch MZ SR, MVaRR, VÚC, Správa finančnej kontroly, Slovenská obchodná inšpekcia. PMÚ medzi nimi nie je, teda úrad nemôže posudzovať primeranosť alebo neprimeranosť ceny. Takéto jasné vymedzenie kompetencií v tejto oblasti sa ešte posilnilo v roku 2000 v pripomienkovom konaní k návrhu zákona o ochrane hospodárskej súťaže.
Takúto deľbu kompetencií považujeme za logickú, pretože úlohou protimonopolnej inštitúcie je zasahovať proti tomu, čo konkurenciu obmedzuje a nie regulovať. Problém s neprimeranými cenami ako forma zneužitia dominantného postavenia súvisí s tým, že ak PMÚ SR bude konštatovať neprimeranú cenu, musí povedať, čo je cena primeraná, teda de facto by reguloval výšku ceny. Ale v zmysle zákona o cenách túto kompetenciu úrad nemá. Ani v zahraničí protimonopolné inštitúcie neurčujú primeranosť alebo neprimeranosť cien, neregulujú ceny (s výnimkou prípadov, ak majú spojené kompetencie aj pre oblasť regulácie cien).
To, čo úrad robiť môže, je odbúravanie prekážok, ktoré blokujú konkurenčný tlak. Môže to byť zásah do štruktúry trhu cez kontrolu koncentrácií, postihovanie kartelových dohôd medzi konkurentmi, postihovanie zneužívania trhovej sily dominantných subjektov (s výnimkou "neprimeraných" cien), ale aj odbúravaním administratívno-regulačných bariér.
Ak ide o zásah do cien, ktorého dôvodom je v zmysle zákona o cenách nedostatočne rozvinuté konkurenčné prostredie, úrad sa na požiadanie Ministerstva financií SR vyjadruje k tomu, či daný subjekt má dominantné postavenie.
Z hľadiska prevencie sa ako účinný zásah protimonopolnej inštitúcie javí dohľad nad tým, aby sa nevytvárala trhová štruktúra s výraznou dominanciou jedného subjektu, ktorý nie je pod tlakom konkurencie a preto môže stanovovať ceny bez ohľadu na konkurentov a spotrebiteľov. Pretože veľké koncentrácie, ktoré v mnohých prípadoch súvisia s privatizáciou, sú často poznačené silnými ekonomickými a politickými záujmami, je potrebné, aby mal úrad garantovanú nezávislú pozíciu a mohol rozhodnúť na základe zhodnotenia súťažných kritérií a možných rizík z toho vyplývajúcich.
Regulovať ceny na jednej strane a pôsobiť na to, aby na trhoch pôsobil tlak konkurencie, ktorý nie je blokovaný ani nadmernou reguláciou, sú dve rôzne oblasti hospodárskej politiky, ktoré by mali pôsobiť komplementárne. Cenovými regulátormi sú inštitúcie, ktoré sa zaoberajú tým, aké metódy na fixovanie cien použiť, ako analyzovať náklady a ich jednotlivé položky, aký zisk je v danom prípade optimálny. Protimonopolné inštitúcie sa orientujú na zabezpečenie toho, aby trhy boli pod tlakom konkurencie a aby sa prekážky, ktoré tomu bránia, odbúrali -- vrátane nadmernej regulácie.