Ste jedným z hlavných predstaviteľov veľkej fínskej spoločnosti pôsobiacej v stavebníctve. Ako sa Slovák od Žiliny vypracuje na takúto pozíciu?
Na mieste, kde stála unimobunka, však časom vyrástol výrobný závod s 360 zamestnancami. Aký bol váš kariérny postup?
Od začiatku som sa špecializoval na výskum a vývoj, vďaka čomu sme dokázali posilňovať výrobu tu na Slovensku. To prispievalo k rastu kompetencií a zodpovednosti a následne som pred dvomi rokmi dostal ponuku, aby som mal na zodpovednosti výskum a vývoj vo funkcii viceprezidenta spoločnosti.
Museli ste sa z tohto dôvodu aj sťahovať?
Rodinu aj dom mám tu na Slovensku. Čiastočne som žil vo Fínsku do doby, kým neprišla pandémia. Za seba môžem povedať, že súčasná situácia je náročnejšia, ako počas môjho čiastočného fungovania vo Fínsku. Digitálna komunikácia, neustále skupinové hovory a absencia osobného kontaktu nie je úplne ideálna pre pracovné prostredie. Musíme však vydržať.
Ste špecialistami na modulárnu výstavbu. Na Slovensku tento typ stavieb volajú ľudia paneláky. Aký je dôvod, že sa s nimi inovátori ako Fíni stále zaoberajú?
Prefabrikácia v stavebníctve mala, a aj má svoje opodstatnenie. Po druhej svetovej vojne bol obrovský dopyt po bývaní. Prefabrikované budovy boli riešením ako masám sprístupniť dôstojné bývanie. Západné krajiny boli vo výstavbe tohto druhu o desať až pätnásť rokov pred nami. Zatiaľ čo sa u nás tieto budovy začali stavať v 60. a 70. rokoch na základe licencií z Francúzska, západná Európa s ich výstavbou začala v Británii, Francúzsku či Švajčiarsku už v 50. rokoch.
Nie je to dôkaz, že tieto stavby patria do minulosti?
Vôbec nie. V 80. rokoch sa začalo rozmýšľať nad tým, ako urobiť niečo lepšie ako paneláky. Niečo lepšie, krajšie, na mieru. Vtedy začala výstavba budov ako ich prakticky poznáme dnes. Do západnej Európy navyše začali prichádzať prisťahovalci, čiže lacnej pracovnej sily bolo opäť dosť. Teraz máme...
Zostáva vám 85% na dočítanie.