Každý týždeň vám prinášame profily najvýznamnejších ekonómov -- držiteľov Nobelovej ceny.
Profesor Chicagskej univerzity Robert Emerson Lucas (1937) získal Nobelovu cenu za rozpracovanie hypotézy racionálnych očakávaní a jej využitie v makroekonomickej analýze. Hypotézu racionálnych očakávaní možno charakterizovať ako aplikáciu vzorov rozumného správania do podmienok firiem v prirodzene dynamických situáciách, s neistotou, neúplnými informáciami a nákladným získavaním informácií. Lucas je predstaviteľom neoklasickej školy makroekonómie, ktorá predpokladá, že trhy vždy dosiahnu bod, keď sa ponuka rovná dopytu. Neoklasická ekonómia sa tiež pokúša postaviť makroekonómiu na pevné mikroekonomické základy. Predpokladá, že aktéri v ekonomike sú racionálni a chovajú sa spôsobom, ktorý maximalizuje ich blahobyt.
Jedným z významných dôsledkov teórie racionálnych očakávaní znie, že kompromis medzi infláciou a nezamestnanosťou neexistuje. Lucas argumentuje, že expanzívna fiškálna politika môže zvýšiť zamestnanosť len tým, že oklame pracujúcich, aby verili, že vyššie mzdy, ktoré ponúkajú podniky, predstavujú zvýšenie ich reálnych miezd. Ďalej obhajuje pre fiškálnu a monetárnu politiku pevné a predvídateľné pravidlá: pre fiškálnu oblasť vyrovnaný rozpočet, pre monetárne zverejnenie pravidiel, pre nárast objemu peňazí.
Keď Švédska kráľovská akadémia vied rozhodla o udelení ceny Lucasovi, zdôraznila, že od roku 1970 nemal nikto na makroekonómiu výraznejší vplyv ako Lucas junior.