Každý týždeň vám prinášame profily najvýznamnejších ekonómov -- držiteľov Nobelovej ceny.
Syn renomovaného rímskeho lekára, Franco Modigliani (1918 -- 2003), študoval právo na parížskej Sorbone, no blížiaca sa vojna ho v roku 1939 prinútila emigrovať do USA. V New Yorku vďaka štipendiu zmenil študijný smer a začal sa venovať ekonómii, ktorá mu bola bližšia. "Profesorovi Jacobovi Marschakovi vďačím za toľko, že sa to nedá slovami opísať." Získal solídne základy ekonometrie, no hlavne schopnosti spájať teóriu s empirickou analýzou a už v roku 1944 zaznamenal prvý výrazný úspech. Zostavil úplný keynesiánsky model. Takým spôsobom, že pôvodný IS-LM vzorec, znázorňujúci len stranu dopytu, doplnil o trh práce, ktorý predstavuje stranu ponuky. O desať rokov neskôr prezentoval Madigliani novú teóriu úspor domácností -- hypotézu životného cyklu. Vyriešil ňou Keynesov-Kuznetsov paradox. (Keynes v pôvodnej teórii tvrdil, že v období ekonomického rastu časť národného dôchodku, predstavujúca agregátne úspory, permanentne rastie. Kuznets však poukázal, že táto teória je v rozpore so štatistickými dátami: v USA podiel úspor na národnom dôchodku nezaznamenal žiaden dlhodobý nárast napriek enormnému nárastu osobných dôchodkov.) Modiglianovo riešenie bolo založené na jednoduchom predpoklade. Ľudia sporia na svoj odchod do penzie, a preto v aktívnych rokoch akumulujú úspory, ktoré mienia spotrebovať v priebehu dôchodkového veku. Modigliani túto hypotézu rozpracoval do teórie týkajúcej sa agregátových úspor domácností, nevyhnutnej pre výskum spotreby a úspor, aplikovanej na analýzu efektov rôznych systémov sociálneho poistenia či analýzu deficitov štátneho rozpočtu na ekonomickú situáciu rôznych generácií.
Tretím dôležitým vedeckým príspevkom Modiglianiho je formulácia tzv. Modiglianiho-Millerových teorém, ktoré etablovali teóriu financovania korporácií, týkajúcu sa spravovania kapitálových nákladov, pričom problém finančného rozhodovania previedli do oblasti trhovej rovnováhy. Ani jeho kolega Merton Miller neostal bokom. Nobelovu cenu dostal päť rokov po Modiglianim, v roku 1990.