Keď jeden z najznámejších talianskych rodákov Don Corleone povedal pamätnú vetu „sonna cosa nostra“ (to je naša vec – pozn. red.), ešte netušil, ako dobre bude pomocou tejto vety možné ilustrovať odlišnosti európskeho a amerického prístupu na boj proti kríze.
V poslednom týždni sa objavilo niekoľko správ o tom, že talianska Sicília je na pokraji krachu. Včera dostala od talianskej vlády 400 miliónov eur, aby nezbankrotovala natvrdo. Vďaka tomu sa nič nezmení na tom, že bude v tamojšom verejnom lesníckom závode pracovať 24-tisíc ľudí, platenie dane v tomto regióne je ešte zriedkavejšie ako v Grécku a o vplyve mafie a sivej ekonomiky škoda hovoriť. Sicílsky bankrot skrátka bude sicílska cosa nostra. Naša (sicílska) vec, do ktorej sa vďaka štátnym miliónom netreba miešať.
V posledných dvoch týždňoch preleteli hlavne zámorskými médiami aj správy o tom, že krachuje San Bernardino v Kalifornii. Ide už o tretie mesto v krátkom čase a americká vláda nepohla ani brvou. A to ani napriek tomu, že ide o mesto s viac ako 200-tisíc ľuďmi, ktoré v posledných štyroch rokoch šetrí, kde môže a prepustilo už viac ako 20 percent svojich zamestnancov. Aj v Amerike totiž platí pravidlo cosa nostra, akurát v mierne odlišnom význame. Vaše dlhy sú vaša vec, do ktorej sa my nebude starať.
Výsledok oboch prístupov môžeme odhadnúť už dnes. Sicília ostane v rovnakých problémoch ako dnes: nikto nebude platiť dane, štát bude zamestnávať ľudí, čo nebudú mať čo robiť a podobne. San Bernardino prejde v najbližšom roku tvrdým očistcom, ale potom začne znova žiť. A to je ten rozdiel medzi americkým a európskym prístupom, pre ktorý sa aj Don Corleone stal Američanom. Miloval totiž efektívne riešenia.