„Nechcem byť bohatý. Stačilo by mi, keby som zarábal toľko, aby som si mohol kupovať knihy a chodiť do divadla,“ vysvetľuje mi 33-ročný Charis. Je doktorandom na fakulte histórie a popri tom si privyrába v kaviarni ako čašník. „Len nájom ma mesačne vyjde na 400 eur a, samozrejme, ešte potrebujem jesť,“ pokračuje mladík, ktorý sa netají tým, že je komunista. A ako optimálny plat, ktorý by mu ako-tak vystačil na život, uvádza sumu 600 eur.
Mladí bez práce
Charis pochádza zo severu Grécka a do Atén sa presťahoval za štúdiom, ale aj kvôli práci. „Ja som na tom ešte dobre, lebo sa snažím žiť za svoje a nepýtať peniaze od rodičov. Mnohí mladí však prácu nemajú, a preto ostávajú bývať s rodičmi aj do štyridsiatky,“ uvádza doktorand s tým, že do budúcnosti veľké uplatnenie pre svoje povolanie nevidí. Práca v múzeách, na univerzitách či v archívoch jednoducho pre mladého historika momentálne nie je. A vlastne, zohnať si vôbec nejaké zamestnanie a mať zaň adekvátne zaplatené, je podľa neho veľmi ťažké. Zatiaľ čo platy po nastolení úsporných opatrení v krajine klesli, náklady na život ostali nezmenené.
Tenká peňaženka a tučné účty
Pollitrová minerálka v stánku stojí 50 centov, praclík od pouličného predavača má nalepenú rovnakú cenovku, jedna jazda metrom vyjde na 1,20 eura. Takéto ceny som našla pri obyčajnej prechádzke aténskymi ulicami. V reštaurácii si, samozrejme, treba priplatiť. Grécky šalát stojí osem eur, ľadové frappé na terase kaviarne na námestí Syntagma 4,20 eura. „Náklady na život sú tu niekoľkonásobne vyššie ako na Slovensku a nehovorím to z pohľadu turistu, ktorý príde na dvojtýždňovú dovolenku a porovnáva ceny v Lidli. Hovorím to z pohľadu človeka, ktorý tu žije,“ hovorí Slovenka Eva Gasteratou-Odriková, ktorá býva v Grécku. Ako príklad uvádza svojho svokra. „Jeho dôchodok je 500 eur a ledva z toho zaplatí vodu, elektrinu, svoje lieky a skromnú stravu. Nehovoriac o tom, že žije vo vlastnom, takže nemusí platiť nájom, nešoféruje, nepoužíva internet a iné vymoženosti,“ dodáva Slovenka.
Žije sa ťažko
Pridáva sa aj Spiros, ktorý hovorí o tom, že všetko je v krajine drahé a platy nízke. „Ozaj sa nedá viac šetriť. Dlh, samozrejme, musíme zaplatiť, ale nie teraz. Momentálne na to jednoducho nemáme,“ hovorí Spiros, ktorý práve kvôli tomu hlasoval v nedeľnom referende za jednoznačné nie. Obyčajní ľudia totiž zodpovednosť za grécky dlh odmietajú a vinia zaň banky, Brusel i predchádzajúce vlády. Tie si podľa nich žili nadštandardne a keď bolo potrebné začať šetriť, úsporné opatrenia sa dotkli iba ich. „Môj otec má operované srdce. Kedysi dostával invalidný dôchodok 600 eur, teraz dostáva 300 eur, takže mu pomáham, ako môžem,“ vysvetľuje mi predavač v stánku Marios, ktorý sa so mnou popri obsluhovaní zákazníkov rozpráva zo dvadsať minút. Pri rozlúčke mi do ruky natlačí minerálku i džús. „To je na mňa,“ usmeje sa na mňa Grék a zapraje mi všetko dobré.