Ako to, že bunky v tele dostanú vždy toľko hormónov a enzýmov, koľko potrebujú? Odpoveď na túto otázku hľadali zástupy vedcov celé desaťročia. Trojica najväčších preborníkov pri hľadaní odpovede na pálčivú otázku – James E. Rothman, Randy W. Schekman a Thomas C. Südhof – však posúvala poznanie míľovými krokmi dopredu. Včera boli ich zistenia ocenené Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu.
Dôležitý náklad
„Ó môj bože. To bola moja prvá reakcia, keď mi túto skvelú novinku oznámili,“ vyhlásil pre médiá profesor na univerzite v Berkeley Randy W. Schekman. Neskrýval prekvapenie nad rozhodnutím komisie. Tá má však v tejto otázke jasno. „Ich objavy mali rozhodujúci vplyv na pochopenie toho, ako sa, náklad‘ dostáva do a z buniek načas a správne,“ napísala komisia vo vyhlásení. V praxi ide pritom o kľúčové zistenia napríklad v prípade fungovania mozgu a nervovej sústavy. Všetci traja vedci výrazne pomohli pochopiť systém, akým sa medzi nervovými bunkami prenášajú informácie, a teda ako sa šíri signál v nervoch. Napriek tomu, že nervová sústava na rozdiel od svojho „predchodcu“ – hormonálnej sústavy – dokáže omnoho rýchlejšie a presnejšie riadiť svaly a orgány, svoj pôvod nezaprie.
Medzi samotnými nervovými bunkami sa totiž signál prenáša pomocou chemických látok podobne, ako je to v prípade hormonálneho riadenia. Ocenení vedci ukázali, ako bunky riadia prijímanie týchto chemických látok, takzvaných neurotransmiterov.
Čo deň to „Nobelovka“
Prelomovými objavmi na poli medicíny a fyziológie odštartovali Švédi udeľovanie prestížnych ocenení v tomto roku. Od spustenia viac ako storočnej tradície v roku 1901 dostalo ocenenie za objavy v medicíne a vo fyziológii už 201 vedcov, z čoho bolo desať žien. Najmladším bol Frederick G. Bantinga, ktorý ako 38-ročný dostal v roku 1923 cenu za objav inzulínu a jeho úlohy v ľudskom tele.