Pred minuloročnou konferenciou Agroprogress ste nám v rozhovore povedali, že situácia v slovenskom agrosektore je kritická. Prehĺbila sa táto kríza alebo ste, naopak, zaznamenali isté oživenie?
Posledných dvanásť mesiacov nebolo pre poľnohospodárov jednoduchých, no zatiaľ sme nezaznamenali žiadne zásadné problémové prípady či krachy podnikov. Osobne stále vnímam sektor ako veľmi perspektívny, no v mnohých aspektoch v kritickom stave.
Ako bezpečne podnikať v poľnohospodárstve? Prihláste sa na HNkonferenciu Agroprogress 2014.
Čo sú tieto najkritickejšie miesta nášho agrobiznisu?
Dlhodobá podkapitalizácia podnikov a takmer žiadne rezervy na prekonanie výkyvov a kríz, personálna téma starnúcej generácie manažérov a menšieho záujmu mladej generácie, ako aj v mnohých podnikoch neujasnené vlastnícke vzťahy, a tým pádom aj medzery v dôraze kladenom na náklady, efektivitu.
Sú už naši poľnohospodári o niečo lepší manažéri?
Je to vysoko individuálna téma, ale určite môžem povedať, že prístup k riadeniu firmy či ľudí sa každoročne zlepšuje. Nie je ani iná cesta, zmena podmienok, klímy, častejšie a výraznejšie výkyvy nútia všetkých podnikateľov zlepšovať sa.
V minulom rozhovore ste naznačovali, že v tomto roku môže dôjsť k veľkému výpredaju pôdy. Došlo k nemu?
Obchod s pôdou je stále každodennou témou, či pre podnikateľov, ktorí na nej hospodária a priebežne nakupujú, ako aj subjekty, ktoré sa cielene zaoberajú iba nákupom pôdy. Pred účinnosťou zákona sme cítili zvýšenú aktivitu a intenzitu, čo bolo vidieť aj vo zvýšenom čerpaní úverov na pôdu. Ale ani po dátume účinnosti nemožno povedať, že by obchodovanie s pôdou ustalo.
Do ktorých regiónov sa sústreďovali tieto obchody?
Dlhodobo vnímame ako zaujímavé regióny východ a juh Slovenska, čo je často spôsobené aj prítomnosťou zahraničných subjektov.
Pomohol zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskych pozemkov? Ozývali sa hlasy, že môže priniesť úplne opačný výsledok, než aký očakávali jeho tvorcovia.
Posledný zákon, ako aj všetky predchádzajúce pokusy o ochranu pôdy, vnímam rozpačito. Keď už ísť ochranárskym spôsobom, mám vždy pocit, že všetky opatrenia boli pár rokov neskôr, ako by sa žiadalo a zároveň neboli nikdy nepriestrelné, vždy v sebe skrývali možnosti, ako ich obísť. Výnimkou nie je ani aktuálny zákon, kde všetci profesionáli, ktorí sa špecializujú sa na nákup pôdy vo veľkom, vedia presne ako nakúpiť aj po 1. júni 2014.
Je teda vlastníctvo pôdy slovenskými subjektmi aj naďalej reálne v ohrození?
Jednoznačne áno. Znova budem zdôrazňovať financie. Priemerne hospodáriaci podnik nemá dostatok vlastných zdrojov navyše, respektíve dostatočnú kapacitu v hrubých príjmoch či zdroji splácania úveru, aby mohol realizovať nákup pôdy nielen kozmeticky, ale strategicky.
Niektorí slovenskí farmári majú obavy, že skôr či neskôr slovenské poľnohospodárstvo úplne ovládnu veľké podniky, ktoré majú vybudovanú úplnú výrobno-odbytovú vertikálu. Hrozí slovenskému agrosektoru podobný osud, aký postihol slovenské médiá, a teda, že sa tu vytvorí niekoľko silných hráčov, ktorí pohltia slabších?
V každom odvetví prebieha zápas medzi drobnými firmami a veľkými, často aj nadnárodnými spoločnosťami, ktorý končí viac či menej prijateľnou koncentráciou.
Ako vnímate zámery agrorezortu, ktoré sú orientované na podporu malých a rodinných farmárov?
Tieto aktivity vnímam skôr v kontexte témy nezamestnanosť ako rozvoj agrorezortu. Pýtam sa, podnik s tromi tisícmi hektármi, kde pracuje otec, manželka, deti, nie je rodinná farma? Štruktúra slovenských podnikov je už jednoducho nastavená a za posledných 50 rokov sa nejako vyvinula a tieto zámery s ňou úplne nekorešpondujú. Bude zaujímavé sledovať, ako sa program uchytí, už len vzhľadom na otázku získavania či prideľovania pôdy pre takto začínajúcich farmárov.
Jedna z tém tohtoročného Agroprogressu znie: Je vplyv štátu a EÚ na elimináciu rizík v poľnohospodárstve dostatočný? Akú odpoveď na túto otázku máte vy?
Určite nie je. Dlhodobo sa sústreďuje na prevádzkové dotácie či stimuly do investícií, bez zásadného pohľadu, či ju ten či onen podnik potrebuje, či je to v súlade so súčasným trendom, respektíve či je dobrý alebo zlý rok. A na druhej strane, v čase kríz a výkyvov či poveternostných katastrof záchranné mechanizmy nefungujú, respektíve absentujú úplne.
Čo považujete momentálne za najväčšie riziká v poľnohospodárstve?
Asi sa budem opakovať, no je to slabá finančná situácia podnikov, ktorá je výsledkom dlhodobého vývoja a niekoľkých stratových rokov. Tá ich robí zraniteľnými a poskytuje im absolútnu rezervu na prekonanie iba dvoch-troch ťažkých rokov za sebou. Bolo by zaujímavé vidieť výsledky stresových testov agrosektora na 3-ročnú krízu, aké aktuálne absolvovali európske finančné inštitúcie.
Rok 2014 sa označuje ako prechodný rok. Doznieva staré a začína sa nové programovacie obdobie Spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskej únie. Odrazilo sa to v útlme investícií do poľnohospodárstva?
Môžem potvrdiť, že veľa subjektov pozastavilo či obmedzilo svoje investície, ak neboli nevyhnutné. Úplne prirodzene čakali a čakajú na nový Program rozvoja vidieka a podľa toho upravia svoje investičné plány na najbližšie roky. Nebolo to vidieť iba na strane investorov, ale aj možných dodávateľov strojov, technológií či stavebných prác, ktorí mali určite menej práce a spoliehali sa na nové obdobie. Na druhej strane, aj v prechodnom roku bolo uzatváraných dosť výziev, na ktoré podniky reagovali a veľa investícií aktuálne prebieha a budú finišovať do júna 2015.
Viac o podnikaní v agrosektore sa dozviete na konferencii Agroprogress 2014.
Kto je Radovan Mik
Vyštudoval odbor financie a bankovníctvo na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Od roku 2000 pracuje v Tatra banke. V začiatkoch takmer 10-ročnej profesionálnej praxe sa venoval oblasti faktoringu a financovania dlhodobých pohľadávok, od roku 2001 sa špecializuje výlučne na problematiku agrosektora a financovania poľnohospodárskych podnikov na pozícii vedúceho oddelenia alternatívneho financovania a podpory europrojektov.