Je tu zvláštny zápach, zápach vojny. Alebo ak chcete revolúcie. Pach neumytých mužov, vyrabovaných miestností, cigaretového dymu. V obrovskej, jedenásťposchodovej budove sídlili ešte pred pár týždňami gubernátor a stovky úradníkov Doneckej oblasti. Dnes ju majú v rukách ľudia, ktorí v päťmiliónovej priemyselnej a uhlím oplývajúcej časti Ukrajiny vyhlásili Doneckú republiku. A veria, že ju dovedú k samostatnosti. Alebo skôr späť k Rusku. A to preto, že ruských vlajok je tu oveľa viac než zástav Doneckej republiky. „Nikoho, rozumiete nikoho, bez priepustky nepustíte dnu,“ kričí muž v maskáčoch na niekoľko dobromyseľne vyzerajúcich mužov, ktorí ako dobrovoľníci strážia vchod do budovy. Tá je obklopená dvoma líniami opevnenia z vriec s pieskom, pneumatík, armatúr a ostnatého drôtu.
Niekoľko úradníkov si v igelitkách a škatuliach odnáša veci zo svojich bývalých kancelárií. „To sú suveníry z dovolenky. Z mojej kancelárie,“ bráni sa mladý muž v saku, keď mu ochranka prehrabuje papierovú škatuľu. Oproti minulým dňom pribudlo kalašnikovov, pištolí a guľometov, ale aj tak sa väčšina rebelov musí uspokojiť s nožmi, tyčami alebo obuškami. Z mohutných reproduktorov na nádvorí medzi dvoma líniami opevnenia znejú staré sovietske piesne, ktoré velebia robotnícky Donbas. Akási žena prednáša budovateľskú revolučnú báseň. Tá sa končí slovami:„Zvíťazíme, s nami je Boh a Rusko.“
V obrovskom dome, v ktorom je niekoľko stoviek dobrovoľníkov gardy Doneckej republiky, funguje improvizovaná kuchyňa, je tu výdajňa liekov, bufety, kde dostanete kávu, čaj a nejaké tie obložené chleby. Celý obrovský dom je zvnútra aj zvonku polepený protiamerickými, protizápadnými a protiukrajinskými nápismi a karikatúrami, ktoré akoby boli vystrihnuté zo sovietskych novín zo stalinských päťdesiatych rokov.
Chceme k Rusku
Vedľa profesionálne vyzerajúcich vojakov sa chodbami túla aj veľa mladých chalanov, aj postarších baníkov, stretnete tu veľa žien, ktoré varia, snažia sa upratovať. „Pracujem na šachte, ale keď som prečítal výzvu, aby sme prišli, tak som išiel,“ hovorí asi päťdesiatročný Alexej. Z tisícky baníkov z jeho šachty dorazilo asi 40. Zvyšok sfáral, pretože im riaditeľ účasť na podporu separatistov zakázal. „Sú to srabi, žiadni baníci,“ uľaví si Alexej. Na krku má „priepustku prvej kategórie“, čo znamená, že je taká pomocná sila. Na stráženie, dobudovávanie barikád, nosenie zásob.
Napriek tomu sa cíti ako niekto, ako revolucionár. „My nechceme s nikým bojovať. My si tu len chceme vládnuť sami. Bez tých banderovcov v Kyjeve,“ vysvetľuje. „Keď chcú Ukrajinci na západnej Ukrajine k Európe, nech si idú. Ja sa do Európy so svojím platom nikdy nepozriem. Ja chcem žiť tu, chcem hovoriť svojím rodným jazykom, chcem k Rusku, pretože Rusko je mi najbližšie.“ Rovnako ako väčšina ľudí tu verí, že sa v Donecku nebude diať to, čo sa deje v sto kilometrov vzdialenom Sloviansku, kde už v bojoch s armádou padli desiatky separatistov. „To predsa nie je možné. Do Donecka nemôžu prísť s obrnenými transportérmi,“ hovorí presvedčene. „Ale žena sa aj tak o mňa bojí, keď som jej povedal, že idem sem, bola z toho celá vydesená.
Čakanie na útok
Alexejova žena má byť z čoho vydesená. Separatisti, ktorí sa tvária, že miliónovému Donecku vládnu, už teraz čelia útokom. Niekoľko hliadkujúcich mužov bolo v noci na utorok zranených streľbou z prechádzajúceho auta a výbuchom granátu, ktorý na nich hodili neznámi muži. Aj preto hliadky separatistov dostali na noc na stredu viac samopalov. „Čakáme veľký útok Ukrajincov každý deň,“ hovorí jeden z maskovaných mužov v rovnošatách, postávajúci pred vchodom, nad ktorým veje obrovská ruská vlajka. Len o pár desiatok metrov ďalej, kúsok od barikád, sadí asi dvadsať žien v parku kvety do záhonov. „Bude predsa 9. máj, to je najväčší sviatok, tak to musíme urobiť, ako každý rok,“ usmieva sa jedna z nich. „Snáď nám je nerozjazdia na pár dní tanky.“