Keď sa raz „nadýchnete“ slobody, nechcete sa jej vzdať. Aj za cenu, že budete musieť opustiť rodinu, kamarátov i krajinu, ktorú milujete. „Odišiel som, keď som mal 25 rokov. To je vek, keď sa rozhodujete spontánne,“ vraví Peter Gero. Slovák, ktorý tri dni po tom, čo územie Československa prekročili prvé intervenčné jednotky piatich spojeneckých krajín, emigroval. Ale aj Slovák, ktorý už ako významný architekt a urbanista pretvoril nemecké mesto Hamburg na svoj obraz. Ako Gero priznáva, práve fakt, že do našej krajiny vpadli vojská Varšavskej zmluvy a on sa zo dňa na deň stal emigrantom, sa mu postaral o rozbehnutie kariéry. „V severnom Nemecku som sa zo začiatku cítil ako „odpadlík“, ktorý musí podávať až nadpriemerné výkony. A tie som i podával.“
Súčasný vzhľad Hamburgu je totiž do veľkej miery výsledok práce práve Petra Gera. V tejto nemeckej metropole totiž pôsobil viac ako 12 rokov vo funkcii riaditeľa plánovania a výstavby centrálnych štvrtí. „Vôbec neľutujem svoje rozhodnutie z augusta 1968, urobil som ho na základe aktuálnej situácie. Pravdou však je, že tak, ako bolo ťažké zostať, tak bolo rovnako ťažké odísť,“ tvrdí Gero s tým, že túžba po cestovaní, slobodnom čítaní kníh či počúvaní hudby bola silnejšia a on jej hlas nemohol a ani nechcel ignorovať. Na Slovensku nechal kamarátov, ale aj rodičov. „Tí však, tak ako i moja priateľka, prišli za mnou asi po troch mesiacoch, čo som bol v cudzine,“ spomína významný Slovák.
Dnes radí aj našim samosprávam
To, že sa odsťahoval práve do Hamburgu, bolo – ako spätne Gero hodnotí – šťastné rozhodnutie. Už historicky je táto metropola známa ako tá, ktorá je k cudzincom otvorená. „Ak ste šikovný a chcete na sebe tvrdo pracovať, šancu dostanete. Ak presvedčíte, úspech sa dostaví tiež,“ reaguje Gero. Kým ešte v rodnej krajine vyštudoval odbor Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, v Nemecku ho uchvátil urbanizmus.
Dnes má vlastnú firmu Peter Gero Consulting so sídlom v Nemecku, pričom ako konzultant pomáha pri riešení architektonických a urbanistických projektov aj slovenským samosprávam a vyučuje tiež urbanizmus a štruktúru občianskych stavieb na Fakulte architektúry STU v Bratislave.
Vrátil sa. Ako Nemec
Ale vráťme sa k augustu 1968. Gero po emigrovaní situáciu na Slovensku sledoval, no čoraz menej. Prvé dni, keď bol v Nemecku, totiž boli v znamení boja o prežitie. „Uvedomoval som si, že ak chcem prežiť, musím sa dokonale naučiť jazyk, získať nové vedomosti a neustále sa vzdelávať. Na sledovanie udalostí v Československu som nemal až tak veľa času,“ priznáva.
Kontakty so Slovákmi intenzívne obnovil až po páde komunistického režimu. Vtedy sa sem vrátil a snažil sa s každým stretnúť, hoci na Slovensko prišiel i v 80. rokoch. Nie ako Slovák, ale ako Nemec. „Keď som vtedy prišiel na Slovensko, vnímal som všetko veľmi silno. Na našu krajinu som sa díval ako rodený Bratislavčan, no vnímal som ju cez totalitnú prizmu.“ Ako nakoniec dodal, ak by nedošlo k udalostiam augusta 1968, Slovensko mohlo byť oveľa ďalej.