Bol podpredsedom vlády pre ekonomiku na konci druhej vlády Vladimíra Mečiara. Práve táto vláda odklepla privatizáciu desiatich podnikov deň pred jej odchodom.
Dnes tvrdí, že išlo o politické rozhodnutie. Bol aj v tretej Mečiarovej vláde, ktorá privatizovala ďalšie desiatky štátnych podnikov priamou metódou. Kupónová privatizácia priniesla roztrieštené vlastníctvo, tvrdí v rozhovore pre HN Sergej Kozlík.
Privatizácia sa na Slovensku konala vo viacerých vlnách. Jednou z nich bola kupónová privatizácia, ktorá sa spustila začiatkom 90. rokov. Ako tento nápad vznikol?
Tento nápad vznikol v Prahe. Išlo o typickú akciu Václava Klausa s Tomášom Ježkom. Aj oni to však odpozerali z inej krajiny, nešlo teda o novú metódu. Naši ekonómovia Michal Kováč a Augustín Marián Húska však zvažovali iný spôsob – takzvaný voiturový systém. Avšak Klaus s Ježkom kupónovú privatizáciu dostali do praktickej roviny. Na Slovensku bol jej nositeľom Ivan Mikloš, ktorý bol v tom čase ministrom privatizácie.
Kde boli jej výhody?
Išlo o privatizáciu, ktorá bola šitá bez peňazí na ekonomiku, ktorá nemá akciové trhy, kde nie sú podnikatelia s kapitálom. Myšlienka sa javila ako pekná, no mali sme k nej výhrady.
Bol to dobrý nápad?
Určite nie. Kupónovú privatizáciu považujem za najhoršiu metódu, ktorá bola použitá.
Prečo?
Nepriniesla kapitál. Priniesla napríklad roztrieštené vlastníctvo. Aj časti veľkých podnikov, ako Východoslovenské železiarne či Slovnaft, sa takýmto spôsobom privatizovali. Následné problémy, ktoré z toho vznikli, sa skrývajú za takzvanú mečiarovskú privatizáciu.
Prečítajte si viac z Témy týždňa HN 20 rokov po privatizácii
Firmu postavili na nohy. Na rozdiel od iných privatizérov
Privatizácia, ktorá sa stala pomníkom jednej éry
Konzerváreň zachránil až tretí privatizér. Bývalý zamestnanec
Prežil komunizmus. Porazila ho privatizácia
Šili kopačky pre hviezdy. Padli na kolená
Slováci tromfli gigant. A krachli
Postupovali by ste ináč?
Napríklad Nemci, po spojení Nemecka, touto formou neprivatizovali. Vo svojej krajine však mali silnejšie kapitálové skupiny, ako sme mali my. To, že sme odišli od druhej vlny kupónovej privatizácie, bolo dobré rozhodnutie. Druhou vecou je, nakoľko podniky, ktoré sa sprivatizovali, boli schopné prežiť. Náš trh bol pod obrovským tlakom firiem, ktoré boli omnoho silnejšie. Tie mali za sebou banky, ktoré nemilosrdne zaberali náš trh. Musíte to vidieť v istej dynamike a v súvislostiach. Možno aj dobrí manažéri nezvládli podnik, pretože od banky nedostali zdroje, odbytové zdroje im zabrali dobre prefincované západné firmy. Splýva preto, či niekto firmu vyraboval, alebo ju nezvládol.
Bol to váš nápad ustúpiť od druhej vlny kupónovej privatizácie?
Bolo to politické rozhodnutie. To sa nedá personifikovať. K tomuto kroku som sa aj ja klonil, čo sme prezentovali aj v opozícii.
Nebola cesta zrušiť prvú vlnu?
Nedala sa. To by právne neobstálo. Treba si však uvedomiť, že napríklad aj Slovnaft sa predával kupónovou a priamou formou. 35 percent v kupónovej forme a 29 percent priamou formou, čím sa stal súkromnou spoločnosťou.
Do druhej Mečiarovej vlády ste nastúpili koncom roka 1993. Na základe čoho sa v tom čase vyberali podniky, ktoré sa v marci 1994 išli predať?
Neviem. To bolo v agende ministerstva privatizácie, ktoré to pripravilo. Dosah som na to nemal, keďže som bol veľmi krátko členom vlády. V marci sme končili.
Faktom však je, že sa rozhodlo o výbere viacerých podnikov.
Okolo 10 podnikov.
Deň pred odchodom však vláda odklepla predaj týchto podnikov. Prečo?
Lebo to bolo deň pred odchodom. Projekty boli pripravené, padlo rozhodnutie zrealizovať.
Bol to správny krok?
Metodika, veci boli pripravované. Boli v stave, keď bolo možné o tom rozhodnúť. Bolo to politické rozhodnutie.
Rozhodovať o privatizácii deň pred odchodom do opozície je však zvláštne.
Nebudem nad tým meditovať. Iste, politicky to môžete spochybňovať, vecne to však bolo pripravované a v poriadku.
V tom balíku bola napríklad ŽOS Trnava, ktorú získal Vladimír Poór. Na základe čoho sa vyberali investori?
Boli tam aj VSŽ či ZIPP. Všetko išlo cez zamestnaneckú akciovku. Nepredával sa však celý balík akcií. Pokladali sme to za efektívnejší spôsob ako kupónovú privatizáciu. Keby sme neboli odvolaní, pokračovala by privatizácia masívnejším spôsobom, ako potom pokračovala po decembri 1994.
Pýtam sa na investorov, keďže napríklad o AB Kozmetiku sa zaujímal Colgate.
Je to možné. To vám však už teraz nepoviem. No o ostatné podniky nebol masívny záujem. Kde-tu sa zahraničný investor objavil. Filozofia bola, že sme chceli dať priestor skupinám zamestnancov a manažérom v rámci privatizácie určitým podielom. Bolo to politické rozhodnutie. Mnohých trápi, že tu bol adresný vlastník. Oveľa väčší podiel sa však rozplynul v kupónovej privatizácii.
Kapitálotvorná vrstva, ak budem parafrázovať Augustína Mariána Húsku, sa však nevytvorila. Kde sa stala chyba?
Vytvorila sa. Je rozdiel medzi domácim a zahraničným investorom. Ten domáci, ak podnik predá, zdroje vo väčšej miere prefinancuje doma ako zahraničný. Napríklad Američania z VSŽ legálne vyviezli ohromné zdroje z fabriky. Reinvestovali len v minimálnom rozsahu. Teraz je v médiách, že Američania idú budovať novú linku, no s ohromnou štátnou podporou.
Keď sa rozprávame o VSŽ, za čias Alexandra Rezeša podnik takmer skrachoval.
Nie je to celkom tak. Nechcem ich vysekávať. Riadenie podniku v čase Šaňa Rezeša nebolo dobré. Aj nám to v tom čase už prekážalo. Na druhej strane to zďaleka nebola fabrika na krach. To je len otázka, ako postavíte veci. Bolo to politické rozhodnutie a pre novú garnitúru to bol dobrý bonbónik ukázať, ako vyzerali mečiarovskí privatizéri. Zároveň tam boli aj zahraničnopolitické záujmy. Som však ďaleko od toho, aby som obhajoval rezešovské riadenie, no fabrika na krach to nebola.
Viete povedať úspešný príbeh privatizácie firmy?
Máte napríklad Chemosvit Svit, Matador Púchov. Vedeli by sme nájsť pár desiatok podnikov, ktoré fungujú. Stále sa však motáme v štandardnej forme privatizácie. Povedzte mi však úspešnú firmu, ktorá sa predala formou kupónovej privatizácie. Nikto nespomína tieto firmy. Stále sa pripomínajú firmy, ktoré skrachovali. Naproti tomu formou kupónovej privatizácie sa privatizovali podniky v hodnote 180 miliárd slovenských korún. Mečiarova privatizácia bola za 160 miliárd, z toho časť bola štátu uhradená. Ďalšia časť bola preinvestovaná. Štát teda na rozdiel od kupónovej privatizácie dostal časť naspäť. Do jedného bilióna vyšli strategické podniky.
Zvažovali ste pri výbere podnikov aj bezpečnostné hrozby?
Navrhoval som, aby vláda vyňala niektoré podniky spod kurately Fondu národného majetku. Medzi nimi boli napríklad SCP Ružomberok či Nafta Gbely. Politické rozhodnutie bolo, že všetko prechádza na Fond národného majetku. Napriek tomu, že som bol podpredsedom vlády, dosah na štandardnú metódu sa skončil.
Ďalšia vlna privatizácie bola počas vlád Mikuláša Dzurindu. Tá predávala strategické podniky. Bol to správny krok?
Doteraz to namietame. Bol to predaj budúcich výnosov. Vláda síce získala takzvané rýchle peniaze. Napríklad v bankách sa používala protimečiarovská propaganda v tom zmysle, že došlo k znehodnoteniu bánk. To však nie je pravda. Keby ste si našli v archívoch materiál o ozdravení bánk, našli by ste formuláciu, že 70 percent z problémových úverov sa viaže na zbrojársku výrobu, ktorá sa skončila. To nie ja tvrdím, to nájdete v materiáli vlády. Tým, že my nemáme banky v domácich rukách ako napríklad Rakúšania, malí a strední podnikatelia sa dostávajú oveľa ťažšie k úverom. Napríklad návratnosť investície do Slovenskej sporiteľne bola menej ako dva roky. Veď to je choré. Pri predaji SPP sme sa vzdali budúcich výnosov. Stalo sa to, že vláda disponovala ohromnými peniazmi, no dnes na to štát dopláca, keďže nemá potenciálne výnosy.
Tie podniky však boli pred privatizáciou zle riadené.
Súkromný monopol je ešte horší ako štátny. Nadnárodné firmy vedia urobiť optimalizáciu zisku a potom zaplatia daň. Tam hľadajte zdroj toho, že Slovensko má niečo vyše 30 percent podielu z verejných zdrojov na HDP. Priemer Európy je 40, severských krajín až okolo 50.
Zo strategických podnikov odchádzajú ich investori. Nebolo to zle nastavené?
Nie je problém odísť, keď sa vám vrátili peniaze, ktoré ste do toho vložili. On svoje peniaze dostal nie za 15, či 20 rokov, ako by sa patrilo, on ich dostal za 5 rokov. Zdravým rozumom prídete na to, že to všetko nie je v poriadku. Keď peniaze získajú, nie je problém to posunúť niekomu ďalšiemu. Taký rozsiahly predaj podnikov znamenal predaj budúcich výnosov. A to je problém Slovenska.
Bolo to teda rozumné?
My sme boli proti tomu politicky.
Kto pochoval HZDS?
Uvedomte si, aký jednostranný bol pohľad na privatizáciu. Dnes sa poznajú len dve. Mečiarovská, ktorá sa spomína ako niečo totálne nemravné. A spomína aj privatizácia strategických podnikov, kde sa meno nedáva. Mečiarovská privatizácia pokrýva zhruba 16 percent účtovnej hodnoty podnikov. Je to jeden z problémov, ktoré sa HZDS pripisovali, čo tlačilo percentná dole. A nebol priestor to hlbšie vysvetliť.