Rozprávku o Popoluške pozná každý. Dievča z chudobných pomerov sa vďaka kúzlu dostane na vrchol vyššej triedy. Tiež však preto, že hoci je skromná, pracovitá, pekná, milá a pokorná, je tiež emočne deprivovaná (zo strany rodiny), nezaslúžene trestaná, sociálne ultačovaná, ekonomicky vykorisťovaná – skrátka v zlej situácii. Nie pre svoje hriechy, ale pre svoje cnosti (pracovitosť a pokora) a tiež pre smrť svojej vlastnej matky, prirodzenej ochrankyne. Svoj údel si nezaslúžila, narodila sa do neho smrťou.
Jej slabý otec podlieha vplyvu zlej macochy, ktorá do popredia stavia svoje privilegované dcéry, užívajúce si pohodlie príbytku ich nevlastného otca. Tak trochu ako krkavce obsadia a žijú z Popoluškinej (lacnej a nedocenenej) práce. Takže ju vykorisťujú lenivé, zlé, žiarlivé, škaredé a márnivé dcéry jej zlej macochy, čo je, mimochodom, aj rodovo zaujímavé. Ženu trápi ženská línia po odchode ženy-matky.
Bezmocná a slabošská postava muža-otca je zapadnutá kdesi v irelevancii pozadia. Jediný ďalší muž rozprávky – princ – je čisto pozičný symbol vysokého postavenia a stelesnenia praktickej túžby (ani nevieme, či bol princ dobrý, pekný alebo šarmantný, stačí, že bol bohatý a mocný).
Práca pre prácu
Avšak prejdime od nespravodlivého útlaku k ekonómii. Popoluška pracuje, pracuje za tri, ale prácu stíha. A v tom je onen čiastočný problém: prácu stíha príliš rýchlo, je príliš efektívna. Preto jej macocha (za)dáva prácu ďalšiu, prácu zbytočnú, prácu pre prácu. Musí vyzbierať a vytriediť fazuľu, ktorú jej macocha hádže na popolavú zem.
Dostala prácu nie preto, aby sa niečo potrebné vyrobilo, alebo že by niečo potrebné bolo potrebné, ale dostala prácu pre prácu. Musela pracovať, aby pracovala, aby nezaháľala – v tomto konkrétnom prípade musela pracovať, aby nešla na párty, ktorá a) bola pre vyššiu triedu, nie pre slúžky, b) kde by mohla robiť len hanbu a c) kde, paradoxne, napriek tomu mohla byť v úlohe nevyžiadanej konkurencie, hoci (sociálne) znevýhodnenej.
Mimochodom, z ekonomického pohľadu je manželstvo prechod z (takmer) dokonalej konkurencie do stavu monopolného (jeden poskytovateľ) a monopsonej, kde je jeden odberateľ služieb (monopson je trh, na ktorom existuje len jeden kupujúci, môže si teda lepšie určovať cenu, pozn. red.).
Zmysel v samotnej práci?
A tak sa ponúka úvaha, akú úlohu hrá práca v dnešnom svete. Plnú zamestnanosť nechceme ani tak preto, že treba čosi vyrobiť, ale preto, aby ľudia mali čo robiť. Čosi robiť, nech už je to čokoľvek. Popoluške, ako je známe, pomôžu s triedením holuby, takže všetko stihne v rekordnom čase. To, že úlohu stihne v rekordnom čase (s pomocou kapitálu holubov), nie je pre macochu radostná správa (práca bola predsa vedome zbytočná), ale je to impulz pridať jej práce viac.
Ľuďom síce holubice nepomáhajú, ale pomáhajú nám stroje a nové technológie. Kedysi ľudskú prácu za človeka suploval (iný) človek, potom zvieratá, teraz stroje. Lenže ak zmyslom ľudskej práce je skôr pracovať než produkovať, potom náhradné práce veľmi nepomáhajú. Človek síce pracuje oveľa efektívnejšie ako pred sto rokmi, menej fyzicky namáhavo, ale nepracuje menej.
Čas, ktorý získavame tým, že za nás pracujú stroje, nevyužívame ani tak na odpočinok, ale na to, aby sme spolu s nimi pracovali „lepšie a usilovnejšie“. Ako ten „makač“ kôň Boxer z Orwellovej Zvieracej farmy, ktorý maká v pote tváre, aby sa jeho utláčatelia, jeho vlastníci, mali lepšie.
Po boku strojov
Keď hádžem špinavú bielizeň do práčky, získavam dve hodiny voľna. Práčka predsa perie za mňa. Nemať ju, musel by som tráviť dve hodiny praním bielizne sám. Vďaka technológii nemusím, mám teda dve hodiny voľna, pretože som investoval do kapitálu (práčky), ktorý prácu robí za mňa. Teda každý, kto má práčku, počítač, mobil, auto, bicykel, je taký malý kapitalista – má okolo seba kapitál, ktorý robí prácu za neho. Aj každým poslaním mailu sa človeku ušetrí čas, ktorý by inak musel tráviť chodením na poštu (a naspäť). Čas ušetrený strojmi (našimi otrokmi) teda môžeme investovať do voľna, do bytia samých sebou, do toho, čo by sme sami radi robili, alebo do ďalšej výroby – po boku strojov.
(Ne)príjemná práca
Iste, práca je dôležitá, v mnohých aspektoch nás umocňuje, je to výron našej kreativity, naše vyjadrenie, stopa na tomto svete, vyjadrenie nás samotných. Taká bola práca v mýtických dobách, in illo tempore, ako píše Mircea Eliade, v onom čase, predtým, ako nastali dejiny v našom slova zmysle. Čas pred pádom, ktorý sa v mýtoch vyznačuje tým, že práca bola príjemná, bola uskutočnením môjho vnútorného ja. Drvivý komponent dnešnej práce však nášmu ja nepridáva, ale zmenšuje ho. Nie je to umožňovateľ mojich vnútorných túžob, ale jeho obmedzovateľ. A tak sa často stáva, že sme všetci zadýchanými pretekármi, šampiónmi v závodoch, ktoré nikto nevyhlásil a o ktorých výsledky nakoniec nikto ani nestojí.
Kto je Tomáš Sedláček
Autor filozoficko-ekonomickej knihy Ekonómia dobra a zla, ktorá bola preložená do sedemnástich jazykov, v mnohých krajinách sa stala bestsellerom a získala významné medzinárodné ocenenia. Vo veku 24 rokov sa stal ekonomickým poradcom prezidenta Václava Havla, neskôr ministra financií. Bol zaradený do prestížneho rebríčka medzi sto najvplyvnejších mysliteľov planéty. Je členom niekoľkých českých aj medzinárodných organizácií, ako sú Svetové ekonomické fórum, poradný tím predsedu Európskej komisie, je predsedom Dozornej rady Vize 97 (Nadácia Dagmar a Václava Havlovcov), Forum 2000 a bol dlhoročným členom českej Národnej ekonomickej rady vlády (NERV). V súčasnosti pôsobí ako hlavný makroekonomický stratég českej ČSOB. Prednáša filozofiu a ekonómiu na Karlovej univerzite.