Od začiatku energetickej krízy v roku 2022 upozorňujú podniky, že európsky priemysel sa dostáva do konkurenčnej nevýhody oproti zahraničiu. Keď sa pozrieme na porovnanie cien energií v USA a Európe, tak v Spojených štátoch majú podniky násobne lacnejší plyn aj elektrinu, nevyháňame európske podniky za hranice?
V tejto jednej otázke je hneď niekoľko dôležitých tém. Tou prvou je dostupnosť zemného plynu ako dôležitej energetickej suroviny pre európsky priemysel, ale aj domácnosti. Tou druhou je cena, ktorú európski odberatelia za zemný plyn platia. Treťou je cena elektrickej energie pre európskych odberateľov a tou ďalšou je porovnanie s odberateľmi v USA. Otázka, ktorá je pre túto tému rovnako dôležitá, je aj otázka emisných taríf, ktoré významným spôsobom vstupujú do koncovej ceny energií v Európe.
Pri porovnávaní cien medzi Európu a inými regiónmi sveta je férové si priznať, že ak hovoríme o cenách pre priemyselné podniky, ktoré sídlia v blízkosti ťažby a spracovania zemného plynu, tie budú vždy nižšie ako pre odberateľov, ktorí majú sídlo v rámci regiónov odkázaných na dovoz tejto energetickej komodity. Rozdiel medzi USA, Nórskom, krajinami Blízkeho východu na jednej strane a väčšinou krajín Únie tu bude vždy.
Otázne je, či v rámci Európy budeme mať dostatok nakontrahovaných zdrojov a prepravných kapacít, potrubím aj LNG infraštruktúrou, aby sme boli schopní predísť scenáru z poslednej energetickej krízy, keď dopyt po plyne prevyšoval možnosti dodávok za cenu na úrovni dlhodobého priemeru. Medzi systémové odpovede patria iniciatívy zamerané na diverzifikáciu stabilných a cenovo dostupných dodávok zemného plynu do európskych krajín.
Kým plyn musíme dovážať, tak elektrinu si vieme vyrobiť, aj tá je však v mnohých prípadoch pre podniky drahá.
Ak sa rozprávame o cene za elektrickú energiu, podobnosť môžeme nájsť aj v rámci Európy. Energeticky náročné firmy, ktoré pôsobia v regiónoch s dostatočnou kapacitou vodných elektrární, už dnes benefitujú z nižších cien. Pozrime sa na sever Švédska alebo Nórsko. Firmy, ktoré sídlia na európskom kontinente a nakupujú elektrickú energiu na spoločnom trhu, si však priplatia minimálne dvojitú „prémiu“. Jednak vo forme ceny za najdrahší zdroj v danej obchodnej perióde a jednak za emisné tarify.
Samostatnou témou sú tarify slúžiace na podporu výrobných alebo flexibilných zdrojov, ktoré väčšina krajín EÚ využíva. Či už v minulosti na podporu rozvoja obnoviteľných zdrojov alebo do budúcnosti na výstavbu nových zdrojov na dodávku „baseload“ elektriny, alebo na dodávku v čase špičiek, či na vyrovnávanie výkonu v sústave.
V skratke, ak si budeme chcieť v Európe zachovať rozumnú mieru suverenity pri dostupnosti kľúčových surovín a produktov pre náš priemysel, infraštruktúru či zdravotníctvo, systémová revízia súčasného systému bude nevyhnutná. Len čiastkové korekcie stačiť nebudú. Rovnako nie úplne šťastný by bol plošný systém kompenzácie cien pre priemysel na úkor európskych domácností alebo dodatočného daňového zaťaženia.
Šéf OFZ Branislav Klocok povedal v rozhovore pre HN,...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.