Na Slovensku sa aktuálne vedú diskusie o tom, či a kde postavíme spaľovňe odpadov. Produkcia odpadov v Európe každý rok rastie a od skládkovania štáty Únie upúšťajú. „Ak chceme materiálovo nevyužiteľné, čiže nerecyklovateľné odpady prestať skládkovať, musíme ich energeticky zhodnocovať,“ vraví v rozhovore pre HN Jana Suzová, environmentálna špecialistka spoločnosti Sako Brno. Spoločnosť založená roku 1994 v Brne prevádzkuje zvoz odpadu a spaľovňu odpadov.
Výstavba spaľovní je často sprevádzaná negatívnymi reakciami. Podľa nej sa však v Brne, kde funguje spaľovňa odpadov, s negatívnymi reakciami nestretli. Iná situácia je v iných častiach Českej republiky. Pri stavbe spaľovní sa často poukazuje na to, aký vplyv môže mať investícia na vypúšťanie nebezpečných dioxínov.
Suzová, naopak, vraví, že dioxíny boli pri spaľovniach témou pred 20 rokmi a dnes už podľa nej témou nie sú. „Pri dioxínoch vidíme klasický prípad vyvolávania strachu,“ komentuje.
Na Slovensku je momentálne téma, kde postavíme spaľovne odpadov, a najmä v akom počte. Akým veľkým problémom sú dnes pre európske krajiny odpady?
Európska únia má ambiciózne politické ciele o nulovom odpade a nulových emisiách do roku 2050. Paralelne s tým v Európe narastá každé dva roky množstvo odpadov o päť miliónov ton. Eurostat v roku 2022 vyhodnotil, že v Únii dosahujeme 50-percentnú recykláciu komunálneho odpadu. Keď však idete do hĺbky tejto správy, zistíte, že napríklad až 70 percent vyseparovaných plastov, nie je vhodných na materiálovú recykláciu. V roku 2018 Únia priznala, že skutočná materiálová recyklácia plastov je na úrovni šesť percent.
Zároveň si stanovila cieľ, že do roku 2025 to bude 55 percent a že v roku 2030 dosiahneme úroveň 100 percent recyklácie obalových plastov. Snažíme sa o to posledných 30 rokov, ale faktom je, že s každou recykláciou obalového plastu klesajú jeho kvalitatívne parametre o 30 percent. Inak povedané, tak ako nikto nikdy nevymyslel nesmrteľnosť, nie je možná ani 100-percentná recyklácia obalových plastov. Plasty majú organický pôvod a podliehajú degradácii vplyvom tepla, svetla a času. To je holý fakt, ale Únia sa napriek tomu drží deklarovaného cieľa, že jedného dňa budeme vedieť všetky plasty recyklovať.
Keď sa pozrieme na zmesový komunálny odpad, tak v tejto oblasti Únia priznáva, že aktuálne ho vieme buď energeticky využiť, alebo voziť na skládky. Preto požaduje, aby sme znižovali jeho množstvo pomocou účinnejšej separácie a následnej recyklácie tých zložiek, ktoré recyklovateľné sú. Zároveň platí, že od roku 2035 má byť skládkovanie zakázané. A sme pri vašej otázke – ak chceme materiálovo nevyužiteľné, čiže nerecyklovateľné odpady prestať skládkovať, musíme ich energeticky zhodnocovať. Nič iné sme doteraz ako ľudstvo nevymysleli.
Keď každé dva roky rastie v Európe objem odpadu o päť miliónov ton, nie je kľúčové naučiť sa predchádzaniu vzniku odpadov, ako budovať nové spaľovne?
To by bolo ideálne, ale tak to nefunguje. Množstvo odpadov neklesá. V skutočnosti stúpa každoročne na celom svete. Poviem príklad. V roku 1998 sme sa ako Česko stali pridruženou krajinou Únie. Museli sme nahlásiť množstvo vyprodukovaného komunálneho odpadu k roku 1995 aj to, čo s ním robíme.
Nahlásili sme tri milióny ton, z ktorých 2,9 milióna ton skončilo na skládkach a zvyšných 100-tisíc sme energeticky zhodnotili. Tu u nás v Brne. V roku 2021 sme už ako Česko nahlásili, že síce skládkujeme už iba 47 percent komunálneho odpadu, ale ich samotné množstvá stúpli na šesť miliónov ton. Čiže za 25 rokov sa nám nepodarilo nijako zásadne znížiť skládkovanie, pretože to je stále okolo 2,8 milióna ton.
Prečo množstvá odpadov stúpajú?
Pretože ľudia sú čoraz bohatší, spotrebujú viac potravín, kupujú si viac spotrebných vecí, a tým je aj viac odpadu. Svet ponúka čoraz viac možností a ľudia po nich siahajú. To je prirodzená vec. A keď sa vrátim k tej separácii. Pred 20 rokmi nám kolegovia vo Švajčiarsku hovorili, že u nich separuje iba stredná trieda. Bohatých benefity za separáciu nezaujímajú a chudobní majú iné problémy. Čiže okrem strednej triedy odpady nikoho nezaujímajú.
A preto – možno to bude znieť zveličene – poviem, že ku skutočnému poklesu produkcie odpadov dôjde až vtedy, keď ľudstvo zažije nejakú naozaj veľkú krízu. To by mohlo minimalizovať produkciu odpadov, pretože nebude záujem o výrobky a výroba sa obmedzí.
Ako sa na českej recyklácii odráža spaľovanie odpadov, keďže recyklácia je z pohľadu hierarchie nadradená nad spaľovňami?
Medzi prevenciou vzniku odpadov, recykláciou a energetickým zhodnocovaním nie je antagonizmus. Žijú vedľa seba v symbióze. Poviem vám príklad. Nedávno som bola v podniku OZO v Ostrave. Majú tam jedinú veľkú poloautomatickú triediacu linku na zmesový odpad v Česku. Ich skúsenosti hovoria, že na sídliskách sa triedi menej ako v rodinných domoch, a preto triedia iba zmesový odpad zo sídlisk. Dokážu z neho vytriediť iba 10 percent materiálovo využiteľných alebo predajných zložiek. A to pritom ručne vyberajú napríklad veľké kusy železa alebo fľaše a ďalej na bubnovom triediči pomocou optických detektorov plasty a papier a pomocou separátoru vírivých prúdov ešte hliníkové obaly.
V podstate až 65 percent odpadu využijú na výrobu alternatívneho paliva, ktoré sa spáli v cementárňach alebo multipalivových kotloch. Inak povedané, väčšinu poctivo vyseparovaného odpadu energeticky zhodnotia. Mnohí hovoria, že v komunálnom odpade je 60 percent recyklovateľných zložiek, ale zdá sa, že je to iba teória. Výsledky z jedinej českej triediacej linky na ZKO hovoria, že tento odpad neobsahuje taký vysoký podiel recyklovateľných alebo inak materiálovo zhodnotiteľných zložiek. Nakoniec teda skončíme pri tom, že ZEVO sa stáva skutočnou recyklačnou technológiou. Dokáže totiž maximálne využiť energetický potenciál z odpadov a zároveň zabezpečiť vyseparovanie železných, farebných a iných vzácnych kovov zo škváry, ktorá sa následne dá využiť v stavebníctve.
Keď to zosumarizujem, skládkovanie je tabu, predchádzanie odpadom sa nám nedarí a otázna je aj recyklácia, čo sa má teda robiť s odpadmi? Smeruje to už len do spaľovní?
Riešenie je nájsť recyklačné technológie. Separácia má zmysel vtedy, keď budeme vedieť, čo budeme s vyseparovanými zložkami robiť, komu ich dodáme, čo sa z nich dá vyrobiť a tak ďalej. Keď bude tento reťazec funkčný, má zmysel to spustiť. V Európe to však takto bohužiaľ nie je. Všetko sa stavia na politických cieľoch a deklaráciách, pričom prax je iná. Tam deklarácie nefungujú. Zase poviem príklad. Doteraz boli spaľovne vyňaté zo systému obchodovania s emisnými povolenkami CO2. Je to logické, pretože väčšina emitovaného CO2 je tu biodegradabilného pôvodu a tieto emisie sa považujú za neutrálne voči zmenám klímy.
Švédi dobrovoľne zaradili svoje zariadenia do systému obchodovania s emisiami. Ja mám prepočet, že keby sme ETS II zaviedli na zhodnocovanie odpadu, celý systém by sa predražil o 100 percent. Pritom štyri české zariadenia ZEVO sa na celkovej produkcii CO2 za sektor energetika podieľajú iba 0,33 percenta. Skládkovanie, naopak, podielom 60,7 percenta, za sektor odpady a štyri ZEVO by v tomto sektore prispievali 5,2 percenta. Čiže je to nezmysel. Alebo ešte inak.
Cementárne pri vypaľovaní slinku používajú ako palivo vysoko výhrevný odpad. Vyhodnocujú to ako recykláciu uhlíka a na základe toho deklarujú výrobu „zeleného cementu“. Môžu to robiť, pretože úspora CO2 sa vzťahuje iba na tých, ktorí vyrábajú nejaký výrobok a šetria pritom neobnoviteľné zdroje, čiže primárne fosílne palivá. A my sa tu teraz ideme baviť o zavedení systému obchodovania s emisiami CO2 pre spaľovne, ktoré z odpadov vyrábajú teplo a elektrinu. Podľa EÚ nie je teplo a elektrická energia výrobok. Podľa mňa je to na hlavu postavené.
Ako česká verejnosť vníma spaľovne?
V Brne bola postavená prvá spaľovňa ešte za Rakúsko-Uhorska v roku 1905. Fungovala až do roku 1941, keď bola v rámci spojeneckých náletov vybombardovaná. Už v roku 1946 Rada mesta rozhodla o výstavbe novej, ale nakoniec to trvalo viac ako 40 rokov. Neskôr po 20 rokoch prevádzky ju bolo nutné modernizovať a rekonštruovať. To už bol nutný proces EIA. Pred vydaním záväzného stanoviska prebiehalo verejné prerokovanie, ale nikto z verejnosti neprišiel.
Vedúca komisie ministerstva životného prostredia hovorila, že nič také nikdy nezažila. Neskôr sme začali chystať výstavbu tretieho kotla, zase prebiehala EIA a neprišla žiadna námietka. Verejné prerokovanie bolo odvolané. V Brne skrátka nie je spaľovňa vnímaná ako problém. Vidíte sám, tu z okien vidíme obytné domy a vedľa nášho areálu sa začína záhradkárska oblasť.
A inde v Česku je to ako?
Ako kde. Projektov bolo po Nežnej revolúcii veľa, ale zrealizoval sa iba projekt ZEVO v Plzni v roku 2018. A nešlo to ľahko. Ďalší projekt ZEVO bol schválený v Komořanoch v severných Čechách v roku 2012, ale jeho realizácia prebieha až v tomto čase. Malo by to byť v poradí piate české ZEVO s kapacitou 150-tisíc ton odpadu. V južných Čechách je pripravených päť projektov. V Písku ľudia projekt v referende odmietli, ale 50 kilometrov odtiaľ leží obec Planá nad Lužnicí, kde nenarazili na odpor obyvateľov. Podľa mňa je to o emóciách. Niekedy dostanú jednotlivci alebo celé skupiny významný mediálny priestor a podarí sa im vyvolať paniku. A potom už žiadne odborné argumenty nefungujú.
Prečo je to v Brne iné?
Nemám jednoznačnú odpoveď. Možno nám pomáha fakt, že spaľovňa je tu fakticky už 120 rokov. Každá modernizácia ju posúva kvalitatívne na vyššiu úroveň a obyvatelia si na to zvykli. My sme tu nikdy napríklad nemali žiadnu zásadnú haváriu alebo poruchu. A pracujeme s ľuďmi. Máme interaktívne semináre pre študentov, robíme exkurzie. Pre žiakov sme zaviedli špeciálny vzdelávací program o správnom triedení. A veľa iných vecí. Ľudia u nás chápu, že ich učíme, ako správne nakladať s odpadmi, a to je podľa mňa pochopiteľné pre každého.
Nedávny prieskum na Slovensku ukázal, že ľudia preferujú, aby spaľovne odpadov boli skôr v priemyselných zónach. Nie je v Brne problém, že spaľovňa je umiestnená pri sídlisku?
Naozaj s tým nebol problém. Veď vidíte, že hneď vedľa je sídlisko a záhradky. Vlastne sme medzi štyrmi veľkými sídliskami. Pamätám si jednu paniu, ktorá pri prerokovávaní územného konania vravela, že tu žije 30 rokov a náš komín je každý deň vyšší a vyšší. Zhruba tak raz za rok príde nejaká sťažnosť na zápach, ale na základe našich prevádzkových parametrov a pachovej štúdie vieme vždy preukázať, že zdrojom zápachu nemôže byť naše zariadenie.
Plánujú sa spaľovne v Česku už iba v priemyselných areáloch?
Áno i nie. Dôležité je napojenie spaľovne na siete a rozvody, pretože pokiaľ vyrábate teplo a elektrickú energiu, treba tieto energie aj niekam dopraviť. Rovnako tak je dôležitá zvozová oblasť, čiže aby bolo v rozumnom okolí dostatok odpadu. Keď to preženiem, nemá zmysel stavať spaľovňu nezmyselne ďaleko od miest, kde nežijú ľudia a nie je tam priemysel. Naša brnianska spaľovňa a jej výstavba nadviazala na priemyselný areál ZETORU. Oba areály sú umiestnené medzi chránenými krajinnými útvarmi Biela hora a Stránská skala. My sme inak zaradení do kritickej infraštruktúry mesta a kraja. Keby bol blackout, tak sa rozbehne vodná elektráreň, tá dodá elektrinu nám a roztočí sa nám turbína a od nás sa bude elektrina rozvádzať ďalej.
Aktivisti a odporcovia spaľovní často argumentujú dioxínmi. Sú tieto látky monitorované?
Pre tieto látky máme stanovené emisné limity, preto musia byť monitorované. Kolegovia z Rakúska nám hovoria, že dioxíny boli pri spaľovniach témou pred 20 rokmi, dnes už témou nie sú. Pri dioxínoch vidíme klasický prípad vyvolávania strachu. Pre laika to znie hrozivo, ale pravdou je, že tieto látky sa bežne vyskytujú v celom životnom prostredí, napríklad aj v bežných potravinách typu maslo, vajíčka alebo ryby. A v oveľa vyšších množstvách, ako vypúšťame my. My vypúšťame 500- až tisíckrát menej dioxínov v kilograme spalín, ako sú povolené koncentrácie v bežných potravinách podľa nariadenia Komisie. Aj na toto mám príklad.
Vo vrecúšku cukru, ktoré má hmotnosť štyri gramy, sa nachádza odhadom päťtisíc zrniečok cukru, takže jedno zrniečko má hmotnosť 0,8 miligramu. Keby som toto jedno zrniečko rozdelila medzi 450 miliónov obyvateľov Európy, každý by dostal 3,5 pikogramu cukru. A to je množstvo dioxínov, ktoré my vypúšťame v jednom kubickom metre spalín, a týmto sa straší. Za rok vypustíme viac ako 1,2 miliardy m3 spalín a v nich je celkovo päť miligramov dioxínov. Ich hmotnosť zodpovedá 6 až 7 zrnkám cukru. Na tomto príklade vidíme, aké neuveriteľne nízke koncentrácie dokáže dnes analytická chémia stanovovať. Laická verejnosť nevie s týmito informáciami pracovať, a preto ich niekedy vedia niektorí zneužiť.
Ale dioxíny sa predsa našli aj vo vajíčkach, ktoré pochádzali z chovov blízko spaľovní.
Samozrejme, že sa našli, pretože všetky vajíčka dioxíny obsahujú. Nájdete ich aj kdekoľvek inde a pokojne môžu mať vyšší obsah dioxínov ako vajíčka z oblasti blízko spaľovne. Ja tvrdím, že keby mala sliepka znášajúca vajíčka hniezdo hore na komíne nášho zariadenia, obsah dioxínov v jej vajíčkach by to nemohlo ovplyvniť. Vajíčko sa vytvára v tele sliepky spravidla 21 dní a jeho vnútro, čiže žĺtok a bielok, asi 28 hodín. Preto je vajíčko výborný „nástroj“ na pozorovanie aktuálneho znečistenia životného prostredia. Do jeho výslednej podoby sa totiž premietne aktuálna kvalita prostredia.
Normálne vajíčko obsahuje približne 2,5 tisíca pikogramov dioxínov, my vypúšťame zhruba tisíckrát menej. Navyše, kým spaliny z nášho zdroja klesnú na zem, premiešajú sa s atmosférou a pri dopade na zem je už ich koncentrácia stotisíckrát nižšia ako hore na komíne. Dá sa to veľmi presne zmerať, pretože pri dioxínoch viete presne vystopovať zdroj. Inak povedané, ak nájdete vo vajíčku dioxíny, viete určiť, či daný zdroj spôsobil ich kontamináciu.
Každý zdroj dioxínov má svoj charakteristický „odtlačok prsta“ – špecifický profil kongenerov. Analýza tohto profilu umožňuje jednoznačne rozlíšiť, či kontaminácia pochádza zo spaľovne, z lokálneho výhrevného telesa alebo z iného zdroja. Pokiaľ by mala byť zdrojom spaľovňa ZEVO, museli by sa nájsť zhody v počte prevládajúcich kongenerov a v ich druhovej skladbe k rovnakému percentuálnemu zastúpeniu nájdených kongenerov. Pred troma rokmi sa táto otázka riešila v súvislosti zo zariadením ZEVO Plzeň. Analýza vajec z okolia potvrdila, že počty, druhové zastúpenie aj percentuálne pomery kongenerov dioxínov vzájomne nezodpovedali. Vzorky vajec sa líšili jedna od druhej a ich dioxíny mali iné profily ako tie zo ZEVO Plzeň. Zdroje kontaminácie dioxínnmi sú teda lokálne a majú rôzne pôvody. Napríklad krmivo pre sliepky alebo obsah danej pôdy. ZEVO na to nemá vplyv.
Čo by ste poradili investorom, ktorí chcú stavať projekty ZEVO dnes, či už u vás, alebo na Slovensku, alebo kdekoľvek inde?
Ťažko povedať, nechcem zbytočne mudrovať. Moje skúsenosti však hovoria, že ten proces sa veľmi ťažko predvída. Môžete mať príklad – spomínala som obec Planá –, kde si ľudia pokojne vypočujú fakty a nerobia paniku. Alebo u nás v Brne. No a takisto môžete mať príklad, kde sa diskusia od začiatku zvrtne do emócie, vyvolávania strachu, šírenia neprávd a často úplných lží, a potom už zrazu argumenty nestačia. Vo všeobecnosti však platí, že s ľuďmi treba trpezlivo hovoriť a vysvetľovať im to.
Obrovskú úlohu tu majú aj miestne autority, lokálni politici, ale aj politici z tých najvyšších miest. Téma odpadov a otázka, čo s nimi vieme robiť a na čo všetko ich môžeme využiť, je jedna z najdôležitejších otázok ľudstva ako takého. Už sme si povedali, že množstvo odpadov stále stúpa a zrejme ešte aj dlho stúpať bude, a my sa musíme naučiť to riešiť. A keď sa zhodneme, že primitívny spôsob, ktorým je skládkovanie, už nemá zmysel ďalej presadzovať, tak musíme hľadať iné spôsoby.