Ak sa v čase kráľovnej Viktórie zahaľovali nohy na nábytku, aby nevzbudzovali hriešne myšlienky, v časoch Angely Merkelovej sa zakrývajú diery v bankách, firmách a nakoniec diery v rozpočtoch. Oboje vyjde rovnako, hriech aj prázdne vrecká sú tu stále.
Posledným viditeľným prípadom je Írsko, rozpočtovo zodpovedný západoeurópsky tiger doplatil na plnú záruku za bankový sektor. Výsledkom sú chýbajúce miliardy eur, deficit vo výške tridsiatich percent HDP a tvrdé škrty, ktoré krajine Keltov priniesli vysokú nezamestnanosť a chudobu.
Írsko má však ako člen eurozóny "šťastie" - dostane nízkoúročenú pôžičku z európskeho záchranného fondu. Nemecko, Británia, Francúzsko a ďalší sa poskladajú a "založia" schudobnené Írsko. Viažu ich k tomu zmluvy a dohody, ale aj nepriznaná obava o vlastných investorov v Írsku a o vklady vlastných obyvateľov v tamojších bankách.
Práve preto možno v súvislosti s európskou pôžičkou len veľmi ťažko hovoriť o výhre. Za normálnych podmienok žiaden štát nemá preberať zodpovednosť za bankový sektor, pretože mu hrozí kolaps, ako sa napokon ukazuje teraz na príklade Írska.
Racionálny stav, keď existovala záruka len za vklady a naviac len do určitej výšky, skončil pred dvoma rokmi. Nezmyselné garancie sa navyše postupne rozširujú, ochrana sa má teraz vzťahovať aj na dlhopisy zadlžených krajín. Čo stojí obrovské peniaze, štáty vrhá do neriešiteľných situácií a tiež znemožňuje ozdraveniu európskej ekonomiky.
Napriek tomu, že sú dôsledky tejto "garančnej" politiky vidieť stále viac (nielen kvôli Írsku), zdá sa, že väčšina politikov trpí slepotou. V tomto kontexte znie rozumne názor slovenskej premiérky Radičovej, že sa "musí zabrániť morálnemu hazardu a musí byť jasne povedané, že sa bude na riešení situácie podieľať aj bankový sektor".
Teraz ide len o to, kde všade ten výkrik, že kráľ je nahý, bude počuť. A hlavne kde a kedy bude vypočutý.