Dlhová nákaza postupuje ďalej Európou a po Grécku, Írsku, Portugalsku a Španielsku sa v poslednom týždni pozornosť trhu zameriavala na možnú budúcu neschopnosť Talianska splácať svoj obrovský verejný dlh v objeme viac ako 1,8 bilióna eur (resp. 120% HDP). Začiatkom minulého týždňa dosiahol požadovaný výnos talianskeho vládneho dlhopisu s 10-ročnou splatnosťou 6%, čím sa priblížil úrovniam, ktoré predchádzali „bailoutu“ Grécka, Írska, alebo Portugalska. Rýchle kroky talianskej vlády a parlamentu (s cieľom vyrovnanej rozpočtovej pozície do roku 2014) síce pomohli čiastočne upokojiť postupujúcu paniku, avšak pri pohľade na štrukturálnu pozíciu Talianska je otázne dokedy.
Konkurenčná schopnosť Talianska v poslednom desaťročí upadala a talianska ekonomika rástla v porovnaní s ostatnými krajinami eurozóny len podpriemerným tempom. Naopak dopad globálnej recesie bol v Taliansku v porovnaní s priemerom eurozóny oveľa výraznejší (pozri graf č. 1). Talianska ekonomika bola v recesii už v roku 2008, pričom následné ekonomické oživenie bolo len veľmi mierne. V posledných dvoch štvrťrokoch (na prelome rokov 2010 a 2011) talianska ekonomika rástla kvartálne len o 0,1%. Kým HDP Nemecka bol v roku 2010 oproti začiatku dekády (2000) vyšší reálne o 9%, Taliansko za posledné desaťročie vykázalo celkový reálny ekonomický rast len na úrovni 2,5%.
Graf č. 1: Medziročná zmena reálneho HDP vo vybraných ekonomických celkoch (v %)
Na jednej strane teda figuruje stagnujúca talianska ekonomika, na strane druhej imperatív trhu k radikálnym úsporným opatreniam. Tzv. „mainstreamová“ ekonómia však káže pravý opak – v čase ekonomického poklesu či stagnácie je vhodným impulzom k naštartovaniu ekonomického rastu fiškálna expanzia, t. j. kladný príspevok verejných financií k domácemu dopytu. Nezodpovedná fiškálna politika v „dobrých“ časoch sa teda v súčasnosti Taliansku (ale aj vo väčšine ostatných ekonomicky vyspelých krajinách) vracia ako bumerang. V prípade udržiavania cyklicky vyrovnaného rozpočtu by dnes mali vlády na celom svete oveľa väčší manévrovací priestor pri stimulácii svojich stagnujúcich ekonomík.
Pravda, Taliansko dlhodobo dopláca na obrovský akumulovaný dlh z minulosti. Hrubý verejný dlh nad 100% HDP znamenal, že krajina v dôsledku nadmernej dlhovej služby nedokázala dosiahnuť prinajmenšom vyrovnané rozpočtové hospodárenie ani napriek primárnemu prebytku (saldo hospodárenia verejnej správy po vylúčení nákladov na obsluhu verejného dlhu) počas dlhého obdobia rokov 1995 – 2008 (pozri graf č. 2).
Graf č. 2: Vývoj nominálneho a primárneho výsledku hospodárenia verejnej správy v Taliansku (% HDP)
Je evidentné, že v nasledujúcich rokoch záporný príspevok fiškálnej austerity k celkovému dopytu v Taliansku, ale aj Grécku, Portugalsku, či Španielsku ešte viac prehĺbi recesiu, či predĺži stagnáciu týchto ekonomík. Problémové ekonomiky juhu eurozóny sa v nasledujúcich rokoch ani napriek prijatým úsporným programom neubránia rozpočtovému deficitu, čo v kombinácii so stagnáciou ekonomiky bude naďalej tlačiť na rast pomeru verejného dlhu ku HDP. Záchvaty dlhovej krízy sa teda budú v blízkej budúcnosti neustále vracať, pričom otvorený alebo skrytý default sa v súčasnosti najmä v prípade Grécka javí ako nevyhnutnosť.
Je tiež pravdepodobné, že fiškálna reštrikcia na juhu eurozóny (majúce za následok prinajlepšom stagnáciu týchto krajín) bude v strednodobom horizonte prispievať k ekonomickej stagnácii celej EMÚ. Južanské krajiny totiž v uplynulej dekáde vykazovali výrazné deficity obchodnej bilancie a tvorili podstatnú zložku exportu, a teda dopytu prebytkových krajín severu (Nemecko, Benelux, Fínsko). Pritom štyri južné krajiny eurozóny (Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko) v roku 2010 tvorili takmer 33% celkového HDP eurozóny a Taliansko samotné takmer 17%. Nezanedbateľný je tiež negatívny vplyv dlhovej krízy na ekonomický sentiment v globálnom a najmä v európskom meradle. To všetko sa deje v kontexte globálneho spomaľovania ekonomického oživenia (badateľné najmä v USA, čiastočne aj v Číne). Pripravme sa teda na slabšiu ekonomickú výkonnosť eurozóny. Proces oddlžovania bude podstatným obmedzujúcim faktorom ekonomického vývoja vo vyspelých krajinách ešte niekoľko nasledujúcich rokov.
Miloš Hofreiteranalytik Ritro Finance |