Český podnikateľ Ondřej Kania sa ako 17-ročný rozhodol, že chce študovať v USA. Na štúdium však nemal peniaze, pochádzal z veľmi skromných pomerov. Napriek tomu išiel za svojím cieľom. Jeho aktivita mu zmenila život a nasmerovala ho na podnikanie.
Na súkromných amerických stredných školách, na ktoré sa Ondřej Kania skúšal dostať, stálo ročné školné v prepočte okolo 20-tisíc eur. Za sedem mesiacov poslal na adresy škôl stovky e-mailov. Keď ho odmietli, napísal znova. Nakoniec sa mu podarilo niečo neuveriteľné.
Získal celkom šesť ponúk - dve na plná štipendiá a štyri, kedy by mu školy uhradili 95 percent školného. "Vtedy som si myslel, že je to normálne. Dnes po troch rokoch skúseností viem, že to bolo výnimočné, že sa plné štipendiá na súkromné stredné školy nedajú získať. V mojom prípade to bola asi veľká náhoda, alebo možno osud," hovorí Kania.
Po návrate zo štúdií si v Česku hľadal dva mesiace prácu. Márne. Keď uvažoval, čo robiť ďalej, došlo mu, že má v Amerike kontakty a svoje skúsenosti by mohol zúročiť. Českých a slovenských študentov teraz vysiela na štúdiá na súkromné stredné školy v USA a Kanade a získava pre nich štipendiá. A darí sa mu.
Verili vám doma, že sa vám podarí získať štipendium v USA?
Vôbec nie, rodičia na to nemali peniaze. Neverili tomu, až pokiaľ so mnou nestáli na letisku.
A čo rovesníci, neklepali si na čelo? Zverili ste sa im, čo plánujete?
Diskutoval som s nimi o tom, boli skeptickí, nikto tomu neveril. Je v našej povahe podceňovať sa. Ľudia nemajú odvahu pustiť sa do niečoho samostatne, veľa sa podceňujú a neveria si. Myslím, že to v niektorých ľuďoch bude ešte veľmi dlho.
Čo rozhodlo, že chlapec z Moravy dostal možnosť študovať na americkej súkromnej strednej škole?
Zrejme moja vytrvalosť. To dnes odporúčam všetkým vrstovníkom. Hovorím im, že sa nesmú obzerať na to, čo si myslí okolie. Ak niečo naozaj chcú a intuitívne cítia, že je to správna vec, nesmú sa zlomiť, ale ísť za svojím cieľom a nenechať sa odradiť. A to presne som robil aj ja. Odmietli ma skoro všade a odrádzalo ma aj moje okolie - rodina, v škole, priatelia. Len málo ľudí by vydržalo taký nápor, bolo to vážne nepríjemné. O to viac ma to motivovalo.
Keď už ste si mysleli, že je všetko na dosah, siahol ste po ponuke, ktorá nakoniec nevyšla. Od plného štipendia cúvli, bolo to veľké sklamanie?
Bolo to strašné. V škole v Brne som ukončil štúdium, a keď som sa vrátil domov a otvoril e-mail, stálo v ňom: "Veľmi sa ospravedlňujeme, ale z tých a tých dôvodov sme schopní zabezpečiť len 10 percent školného." Bol to šok. Ja som vtedy všetkým v netrpezlivosti rozhlásil, že odchádzam a za pár hodín som zistil, že nie. Ale asi mám nadanie, ako riešiť nepríjemné situácie.
Druhá voľba už vyšla. Čo ste si zo štúdií odniesli?
Keď som odchádzal, myslel som si, že som v angličtine dobrý, ale bolo mi to nanič. Nebola to živá angličtina, musel som sa adaptovať. Najpodstatnejšia však bola skúsenosť, že som sa dostal do prostredia, kde je prístup učiteľov úplne odlišný ako u nás doma.
V čom je odlišný?
Sú tam menšie triedy a vzdelávací systém je založený na individualite každého žiaka. V predmetoch je niekoľko stupňov obtiažnosti, v jednej triede sa tak môžu zísť žiaci rôzneho veku, ale v rovnakom stupni obtiažnosti. Vo výsledku potom máte jedného učiteľa a trebárs 10 až 15 žiakov, ktorí majú rovnaké znalosti, musia pracovať na rovnakých veciach a to, čo im učiteľ hovorí, ich ďalej rozvíja. Kdežto u nás je to inak. V triede máte 20 až 30 študentov rovnakého veku a niekto je výborný, niekto priemerný, niekto dosť slabý. A komu sa má učiteľ venovať? Napokon to dopadá tak, že tí najlepší nie sú motivovaní, tým najhorším sa nepomôže a priemerní zostanú priemerní. Nezlepší sa tak nikto.
Čo ešte je na americkej súkromnej škole iné?
Iný je aj štýl učenia. Na hodinách histórie sme mali tému a diskutovali, prečo niekto urobil to či ono. Potom sme písali esej a ďalší deň hovorili o probléme, navzájom diskutovali a argumentovali. Je v tom kreativita. U nás je to tak, že sedíte v lavici, učiteľ niečo hovorí alebo diktuje, vy si to zapisujete, potom z toho napíšete test a všetko zabudnete.
Štúdium ste mali zdarma, ďalšie peniaze ste si však museli zarobiť.
Áno, ja som si zarábal tým, že som robil podomový predaj. V praxi to vyzeralo tak, že som šesťkrát v týždni musel vziať krabicu s nejakým tovarom, zaklopať na dvere, predať a získať určitú sumu. Keď vás pritom vyhodia na ulicu a vy musíte zaklopať o dom ďalej, naučí vás to veľa. Tam som objavil, že mám snáď aj nejaký obchodný talent a naučil som sa komunikovať s ľuďmi. Amerika je na to najlepšia škola, obchodník je tam úplne každý. Oni to proste vedia. Vedia komunikovať, predať a hlavne dobre kupovať.
Svoju skúsenosť ste zúročili aj v podnikaní. Pre českých a slovenských študentov zháňate štipendiá na súkromných školách v USA a Kanade. Aký bol začiatok?
Začínal som ako živnostník, mal som 400 českých korún na účte, nechal som si od kamaráta urobiť webovú stránku, a keď sme ju sprevádzkovali a ja som dal odkazy na fóra, hneď na druhý deň som získal prvého klienta. Oných 400 korún som potom použil na lístok do Prahy tam a späť, aby som ho získal.
Vraj ste ale nikdy podnikať nechceli.
Nikdy pred tým ma to nenapadlo, až v Amerike. Do školy chodilo aj veľa miestnych podnikateľov. Brali nás do svojich firiem a hovorili nám, ako to v podnikaní chodí. Majú tam zoznam ľudí, ktorí sú ochotní do školy prísť a niečo povedať z pohľadu svojej praxe. To by sa malo zaviesť aj u nás. Pohľad do reálneho života je oveľa hodnotnejší ako teória z učebnice. To tam funguje a my sme mali šťastie na výborných ľudí - či už to boli podnikatelia v rôznych technológiách, alebo v obchodných činnostiach. To ma veľmi inšpirovalo. Tiež som si prečítal životopis Steva Jobsa, čo ma inšpirovalo snáď najviac.
Počas dvoch rokov sa vám podarilo získať na štipendiách 16 miliónov českých korún pre viac ako tri desiatky študentov a vaša agentúra utŕžila prvý milión českých korún. Aký to je pocit?
Zatiaľ mi to nedochádza. Vždy sa pozerám dopredu. Robíme služby, naše podnikanie je založené na našich znalostiach a kontaktoch, nie sú tam ďalšie veľké náklady. Predávame to, čo vieme, čo sme sa naučili a prežili. Myslím, že utŕžiť v službách v dvoch ľuďoch na plný úväzok cez milión korún je v 21 rokoch celkom úspech.
Nemáte strach, že by sa váš kolega Tomáš Jízdný chcel odtrhnúť a skúsiť to sám?
Určite nie, nemám strach ani z konkurencie, pretože si myslím, že si tým človek musí prejsť sám. Keď sa hlásite na privátnu strednú školu, každá má individuálne požiadavky, svoje formuláre. Vďaka tomu, že som tam bol, viem, aké sú na konkrétnych súkromných školách kritériá pre udelenie štipendia. Tieto školy fungujú ako firma, musia si vedieť na seba zarobiť a dobre zaplatiť učiteľa. Náklady sú obrovské, keď sme prišli s ponukou, aby u nich študovali českí a slovenskí mladí ľudia, mali obrovský záujem.
Ako sa zháňajú štipendiá, opäť píšete e-maily, lobujete ...?
Naši klienti sú zo strednej a vyššej triedy, pretože škola stojí okolo 30-tisíc eur a študent si musí približne 20-tisíc priplácať. Získať plné štipendium, ako sa to podarilo mne, bola naozaj náhoda. Všetko máme založené na individuálnom prístupe. Keď sa stretnem s rodinou, vždy sa porozprávame, čo ich syna či dcéru zaujíma, v čom je výborný - či v športe alebo napríklad v umení. Potom sa zacielime na konkrétnu školu, ktorú odporučím. Poznám sa osobne s riaditeľmi škôl, dnes mi stačí len zavolať a opýtať sa, či by to šlo, a oni povedia, či áno alebo nie.
Aké sú vaše ambície, koľko študentov by ste chceli na štúdiá vyslať?
Česko-slovenský trh je limitovaný. Myslím, že za pár rokov je možné vyslať na štúdiá najviac dve či tri stovky študentov. Potom prichádzajú do úvahy ďalšie služby, pretože vzdelávací systém vo svete sa veľmi vyvíja. Veľa najlepších univerzít sa dnes dá robiť aj diaľkovo. Takéto štúdia sú určené pre ľudí, ktorí už pracujú a chcú si rozšíriť vzdelanie. V tomto smere vidím budúcnosť.
Pomyslíte aj na to, že by ste pomáhali talentovaným ľuďom z menej majetných rodín?
To bola moja pôvodná myšlienka. Chcel som založiť nadáciu. Stretol som sa s množstvom bohatých ľudí, ale nepodarilo sa mi ich získať. Ak v tom nevidia svoj osobný prospech, nechcú do toho ísť, majú svoje ambície. Nadácii som nechcel dať meno konkrétneho človeka. Chcel som, aby to bola profesionálna nadácia, ktorá bude pomáhať takým študentom, ako som bol ja. To sa nepodarilo. Dokážem si ale predstaviť, že keď sa nám bude výrazne dariť, za pár rokov som schopný niečo také urobiť zo svojich prostriedkov, alebo zohnať skupinu ľudí, ktorí by do toho išli s nami. A myslím, že by to mal pomôcť financovať aj štát. Vo svete to funguje, sú vlády, ktoré financujú vysielanie najlepších študentov na tie najlepšie školy.
Máte 21 rokov, nemrzí vás, že ste nešli na vysokú a namiesto toho podnikáte?
Nemrzí ma to, mám výborné stredoškolské vzdelanie a veľa na sebe pracujem, či už ide o ekonómiu či trebárs históriu. Dnes si nemyslím, že by mi titul pred menom k niečomu pomohol. Keď začnete podnikať v tak mladom veku, niečo to o vás vypovedá. Ja má problém s autoritami, udržiavať sa v nejakom poriadku. Podnikanie mi dáva voľnosť, je to činnosť, ktorú by som mal robiť.
zdroj: idnes.cz