Horúca voda mrzne rýchlejšie než voda studená. Vedomý som si toho nebol, prvýkrát som na tento absolútne kontraintuitívny jav narazil nedávno, keď sa do slovenských médií dostala informácia o tom, že vedci ho (konečne) vysvetlili. Primárnym zdrojom tejto správy bol väčšinou The Telegraph, ktorý píše zhruba nasledovné:
Rýchlejšie mrznúca horúca voda je záhadou už od čias Aristotela, dnes sa v súvislosti s ňou hovorí o takzvanom Mpemba efekte (podľa študenta, ktorý vraj na jav po čase upozornil, bol ale spočiatku svojím učiteľom fyziky kvôli tomu zosmiešňovaný). Vedci zo singapurskej Nanyang Technological University teraz tvrdia, že základom javu je interakcia medzi jednotlivými molekulami vody a vodíková väzba, ktorá vode okrem iného zabezpečuje relatívne vysoký bod varu. Spomínaní vedci tvrdia, že rýchlosť, s akou molekuly vody vydávajú energiu, závisí na ich počiatočnom stave. Horúca voda potom kvôli tomu vydáva energiu rýchlejšie. Napríklad Nikola Bregović z University of Zagreb tvrdí, že príčinou javu je skôr prúdenie teplej vody v nádobách. Takže sa mi zdá, že problém definitívne vyriešený len tak nebude.
Vo fyzike orientovaní čitatelia k uvedenému budú asi mať hodne čo povedať, mojím cieľom ale nie je rozpútať tu diskusiu na tému rýchlo mrznúcej horúcej vody. V prvom rade je pre ekonóma pozoruhodné zistiť, že ani "exaktná" fyzika si s niečím nevie rady. A nejde o niečo kvantové, ale o úplne hrubý "makro" jav u niečoho, čo intenzívne používame každý deň. Možno teda nebude úplne fér, keď je ekonómia neustále porovnávaná s fyzikou a je tým demonštrovaná jej podradenosť.
Druhá myšlienka sa týka príkladov, kedy v ekonómii naprosto kontraintuitivne "mrzne horúca voda rýchlejšie". Pri mnohých z nich ale vieme, prečo k nim vlastne dochádza - teda prečo sa veci dejú spôsobom, ktorý by sme na prvé a možno ani druhé zamyslenie určite nečakali. V niektorých ekonomických prípadoch nám len nestačí sedliacky rozum, nedotknutý nejakou tou teóriou, či aspoň pracnejším uvažovaním nad problémom. Aj sedliacky rozum sa totiž musí používať so sedliackym rozumom. Pozrime sa teda na niektoré príklady ekonomickej "rýchlejšie mrznúcej horúcej vody":
1. Štátne financie nie sú ako rodinný rozpočet. Je pochopiteľné, že niekedy je prirovnanie "štátne financie = rodinné financie" používané. Chápem to najmä v situácii, keď ide o protiliek na bludy vo forme "zdroje sú" a "vládne dlhy sa vlastne nemusia splácať". Nebezpečné sa ale toto zjednodušenie stáva vo chvíli, kedy majú rozpočty fungovať ako proticyklický nástroj, či aspoň nemajú fungovať ako nástroj cyklický. Teda najmä nemajú zhoršovať prepad ekonomiky. Prvotným predpokladom tejto ich funkcie je ale to, že v dobrých časoch sa bude šetriť, čo je ale evidentne nadľudská úloha.
A to nás zase obratom vracia k tomu, že priveľa používame prirovnanie, o ktorom sa v tomto bode hovorí. Tento príklad potom môžeme zasadiť do všeobecnejšieho konštatovania, že na makroekonomickej úrovni nefungujú jednoduché mikroekonomické závislosti. Čo sem patrí ďalšie? Trebárs to, že firmy môžu šetriť a zlepšovať zisky tlakom na mzdy, v celku sa to ale môže prejaviť negatívne - útlmom dopytu.
2. Viac peňazí neznamená automaticky viac inflácie. To je samozrejme pokrízová (a v mojich komentároch pomerne intenzívne diskutovaná) klasika. Nebudem ju rozoberať, spomeniem ale, že nedávno som zaznamenal "domáci" názor, že inflácia sa teda naozaj stále nedostavuje, dostaví sa ale určite vo chvíli, kedy ekonomika nebude v útlme. Bez toho, aby som chcel autorke čokoľvek podsúvať, trochu mi to znie ako nasledujúca "logika": Nebudeme autom zrýchľovať z pomalého tempa, pretože tam niekde v diaľke za horami sú zákruty.
Táto úvaha platí ale iba s predpokladom, že nemáme brzdy, či sme v podstate šialení a brzdy nepoužijeme. A nezabúdajme na to, že ono "slimačie tempo" v ekonomickej realite znamená dlhý rad nezamestnaných, neschopnosť splácať úvery, bankroty firiem aj ľudí, vyhodené peniaze za vzdelanie tých, ktorí sedia doma, atď.
3. Vyššia flexibilita miezd v depresii škodí. Táto téza (za tézu ju považujem) sa zakladá na nasledujúcom: Ak sme v situácii, keď firmy tlačia na mzdy a zvyšujú zisky, ktoré ale neinvestujú, vyššia flexibilita miezd povedie len k ich rýchlejšiemu poklesu. Ten ale následne povedie k ďalšiemu poklesu dopytu domácností a dopytu celkového. Investície firiem môžu dokonca aj klesnúť, pretože firmy cítia slabší dopyt domácností. Okrem iného tak ide o jeden z radu príkladov, kedy krátkodobé ekonomické ciele odporujú tým dlhodobým. V rámci tých druhých nie je pochýb o tom, že flexibilita miezd je prínosom, v rámci tých prvých sú aspoň neklesajúce mzdy drahocenným zdrojom dopytu.
4. Znižovanie výdavkov je v utlmenej ekonomike škodlivejšie, než zvyšovanie daní. Tu by som opäť hovoril skôr o téze, ako o fakte. Má ale niečo do seba. Bežne sa počíta s tým, že zlepšenie vládnych financií je lepšie vykonávať na základe znižovanie výdavkov, než na základe zvyšovania daní, ktoré majú skresľujúci dopad na ekonomickú aktivitu. V útlme ale môže byť vplyv zvýšenia daní na celkový dopyt miernejší ako vplyv zníženia vládnych výdavkov.
5. Uťahovanie rozpočtov nemusí znamenať zníženie deficitov. Opäť pokrízová klasika. Realita eurozóny ukázala, že utiahnutie rozpočtov v pokrízovej recesii nevedie k zlepšeniu pomeru deficitov k HDP. HDP totiž klesne natoľko, že "pozitívny" efekt nižšieho deficitu je vymazaný.
6. Utiahnutie rozpočtov (ne)podporí ekonomickú aktivitu. Tento bod sem patrí v závislosti na tom, čo považujeme za všeobecne prijímanú pravdu. Ak je pravda to, že utiahnutie rozpočtu zníži dopyt, potom je nejakú dobu prijímané tvrdenie, že utiahnutie rozpočtov podporí ekonomickú aktivitu, skutočne kontraintuitívnou rozprávkou (a na tento zoznam nepatrí). Základom tohto tvrdenia bolo niekoľko historických prípadov, keď počas rozpočtovej konsolidácie došlo k ekonomickému zlepšeniu. Nejako sa ale zabudlo na to, že toto oživenie bolo ťahané monetárnou stimuláciou a exportom a prebiehalo počas boomu globálnej ekonomiky.
7. Nízke sadzby dlh znižujú, vyššie ho dvíhajú. Môžeme sa baviť o sile vzťahu, ale zvyčajne nespochybňujeme to, že nízke sadzby podporujú (či aspoň nepoškodzujú) rast zadlženia a naopak. Ekonóm Lars E.O. Svensson ale tvrdí, že vyššie sadzby nastavené švédskou centrálnou bankou teraz mieru zadlženia (t.j. dlh vzťahujúci sa k príjmom, alebo HDP) dvíhajú, namiesto toho, aby ju znižovali. Vyššie sadzby síce znižujú ceny nehnuteľností a znižujú tak objem nových hypoték (ako by sme čakali).
Tie ale na ročnej báze tvoria len asi 6 - 7% celkovej nominálnej hodnoty existujúceho dlhu domácností. Jeho pokles daný zníženým prírastkom a danými splátkami dlhu je tak stále dosť pomalý. Nominálny produkt ale v dôsledku vyšších sadzieb klesá oveľa rýchlejšie. Pomer dlhu k HDP tak rýchlo rastie (rovnako ako reálna hodnota dlhu).
8. Menšia produkčná medzera by mala viesť k uvoľneniu monetárnej politiky. V princípe by monetárna politika mala byť uvoľnená v prípade, že v ekonomike existuje väčšia produkčná medzera. To zvyčajne znamená vyššiu nezamestnanosť a zároveň nižšiu infláciu, ktorá poskytuje priestor pre monetárnu liečbu onej vyššej nezamestnanosti. So zmenšujúcou sa produkčnou medzerou sa potom zmenšuje aj priestor pre stimuláciu - rastie riziko, že sa zdvihne inflácia a to na nechcenej úrovni.
V súčasnej dobe budí ale trochu rozruch jedna analýza Fedu, ktorá hovorí o tom, že dlhodobejší útlm americkej ekonomiky pôsobí negatívne aj na jej ponukovú stranu a produkčná medzera je teda menšia, než sa predpokladá. Tento pokles ponuky je ale "endogénny" - je teda daný tým, ako sa vyvíja dopyt. Jeho rast by tak mal zároveň dvíhať aj ponuku (firmy budú viac investovať, ľudský kapitál nebude ďalej ničený, atď). Záver je taký, že menšia produkčná medzera znamená väčšiu potrebu stimulácie dopytu (a následne i ponuky).
Ekonomických príkladov "rýchlejšie mrznúcej horúcej vody" by sme asi našli viac a nejeden z uvedených bodov by si zaslúžil viac výkladu. Niektoré z nich sú nespochybniteľné, u niektorých by sme sa aspoň mali dobre uistiť, že v danej situácii nie sú (alebo sú) relevantné. Rozpísal som sa ale ešte viac než obvykle a preto sa už len uspokojme s konštatovaním, že niekedy náš sedliacky rozum nestačí a musíme sa oprieť o dlhší rad sedliackych úvah - teda teórií a myšlienok, ktoré problému dávajú zodpovedajúci rámec.
Pozn: Jiří Soustružník je aktívny investor a témy, o ktorých píše, môžu súvisieť s jeho investíciami. Jeho články nie sú poskytované ako investičné odporúčanie. Autor je externým spolupracovníkom Patrie, jeho názory sa nemusia vždy zhodovať s názorom spoločnosti.