Historické súvislosti peňazí s drahými kovmi sú nepriamo spojené s explóziami túžby po zlate, teda zlatými horúčkami. Jedna z najznámejších vypukla v Kaliforniou v polovici 19. storočia, píše iDnes.cz.
Písal sa február 1848. Spojené štáty vyhrali vojnu s Mexikom a získali Kaliforniu. Prvé zlato tu bolo objavené len pár týždňov potom. Američania na novom území nemali správne úrady, ale stačilo im právne zaistenie vlastníctva pôdy. Nájdené zlato patrilo vlastníkom pôdy a nie štátu.
Najväčšie náleziská bola v okolí bezvýznamnej "ospalé diery s malým prístavom" s názvom San Francisco. V polovici roka 1848 tu žilo len 800 obyvateľov. Na konci roka 1849 to bolo už 30 tisíc ľudí a o rok neskôr 90 tisíc ľudí. Samozrejme nešlo iba o zlatokopov, ale tiež o stavbárov, obchodníkov, lekárov, učiteľov a ľudí ďalších profesií, ktorí sa podieľali a profitovali na neuveriteľne rýchlom rozvoji mesta.
Nevraživosť voči prisťahovalcom
Rozkvet San Francisca mal tiež odvrátenú stranu. Neexistencia správnych úradov vrátane súdov viedla k používaniu práva Divokého Západu. Ľudia si zákony tvorili sami. Najpočetnejším trestom bolo lynčovanie. Až v novembri 1849, po prvej širokej účasti na voľbách a schválení samostatnej ústavy, sa právna situácia začala zlepšovať. Keď sa v septembri 1850 Kalifornia stala 31. štátom Americkej únie, dobové komentáre vstup hodnotili veľmi rozporuplne: označoval Kaliforniu za miesto žiariace zlatom, z ktorého kvapká krv.
Povesti o bohatej krajine sa rýchlo šírili do iných krajín aj na ďalšie kontinenty. Príliv imigrantov narazil na nevraživosť Američanov. Tá dosahovala až hystériu a rasové násilie, kedy prakticky každý trestný čin bol pripisovaný predovšetkým Mexičanom, ktorí potom začali z územia Kalifornie utekať. Tomu tiež od jari 1850 výrazne napomohlo špeciálne zdaňovania cudzincov.
Skvele sa prispôsobili imigranti z Číny, ktorí sa veľmi rýchlo organizovali a riadne platili dane. Navyše boli obchodníkmi a pracovali v iných profesiách ako zlatokopníctvo. Počet čínskych obyvateľov v roku 1852 dosiahol 20 tisíc.
Indiáni prišli o všetko
Túžba po zlate viedla k zaberaniu území osídlených Indiánmi. Neskôr už nešlo ani tak o nájdenie ďalšieho zlata ako skôr o získanie územia pre pôvodných amerických zlatokopov a ich rodinných príslušníkov, predovšetkým za účelom farmárčenia. V období 1850 až 1870 tak došlo k "legálnemu" vyhladenie 120 000 Indiánov, štyroch pätín všetkých Indiánov na území Kalifornie.
Pokiaľ ide o zlato, v roku 1851 bola situácia iná ako pred tromi rokmi. Väčšina zlatých baní bola v rukách ťažobných spoločností, ktorým individuálne zlatokopovia nemohli konkurovať a stávali sa len obyčajnými robotníkmi v baniach.
Voľná konkurencia jednoznačne smerovala k oligopolizacii, kedy v odbore pôsobilo len pár firiem, ktoré si mohli dohovárať spoločnú cenovú politiku. Povrchové zlato bolo takmer vyťažené či vyrýžované z riek a jeho ťažba bola stále náročnejšia a nákladnejšia. Na druhú stranu ťažobné spoločnosti mohli zlato ťažiť samozrejme oveľa efektívnejšie než individuálni zlatokopovia.
Koniec horúčky
Zatiaľ čo v rokoch 1849 až 1852 bolo v priemere vyťažilo 80 ton zlata ročne, rekordný bol rok 1853 s 95 tonami. Od roku 1854 začalo množstvo vyťaženého zlata výrazne klesať a zlatá horúčka skončila.
V tomto období je možné nachádzať neuveriteľné ľudské osudy, prerozprávané literatúrou i filmom. Ekonomicky najpodstatnejšou je súvislosť medzi množstvom vyťaženého zlata, respektíve množstvom peňazí, a ekonomickým rastom. Ak ľudia nechceli platiť priamo fyzickým zlatom, bolo zlato predávané bankám a do obehu sa dostávali papierové bankovky. Zlato tak malo zásadný vplyv na rast množstva peňazí v obehu.