Uplynulo päť rokov od vypuknutia krízy. Ako spätne hodnotíte tieto roky?
Finančná kríza vypukla v roku 2008, trhy dosiahli dno v marci 2009 a v júni toho istého roku americká vláda ohlásila začiatok ekonomickej obnovy. Máme teda za sebou štyri roky rozvoja, problémom však je, že v medzičase celosvetové zadlženie dramaticky vzrástlo, centrálne banky vykazujú hrozivú bilanciu, vlády využívajú deficitné rozpočtovanie a uplatňuje sa ľahkovážna monetárna politika. Nič z toho podľa mňa nevyriešilo podstatu problému, iba ho odkladajú ďalej do budúcnosti.
Spýtam sa teda inak, koľko výročí krízy si ešte budeme pripomínať?
Otázkou nie je, koľko ich bude, ale kedy vypukne ďalšia kríza. A na túto otázku nepoznáme odpoveď, pretože vlády môžu jej príchod ešte nejakú chvíľu odďaľovať. Nie navždy, ale ktovie, možno ďalšia veľká kríza vypukne o nejaké tri až päť rokov. Ale ako som už spomenul, základné problémy nikto nevyriešil.
Vravíte, že vlády iba odkladajú prejavy krízy a neriešia jej podstatu. Predsa len, vidieť zásadný rozdiel medzi americkým a európskym prístupom k jej prekonávaniu. Ktorý je vám bližší?
Nesúhlasím ani s európskym, ani s americkým modelom a netreba zabúdať, že zase až tak zásadne sa od seba nelíšia. Aj európske krajiny majú obrovské deficity a už si, takpovediac, ani nepamätajú časy prosperity. Najväčším problémom západného sveta je, že máme vysoké zdanenie a zadlženie, avšak kvôli demografickým zmenám ich nebude mať kto v budúcnosti platiť a splácať.
Nie sú však dobrým znakom toho, že opatrenia zabrali, náznaky, podľa ktorých sa americká centrálna banka chystá ukončiť vlnu masívneho tlačenia peňazí?
Podľa môjho názoru vôbec začať s kvantitatívnym uvoľňovaním nebol šťastný ťah. Vytlačili sme obrovské množstvo peňazí a pre reálnu ekonomiku to neprinieslo takmer nič dobré. Ceny akcií, dlhopisov, ale aj luxusných nehnuteľností, sa zvýšili. Na druhej strane však máme alarmujúce čísla nezamestnanosti, obzvlášť ak zoberieme do úvahy, že nové pracovné miesta sú spravidla nízko platené alebo na čiastočný úväzok. Takisto mi nedá nespomenúť, že posledné kvantitatívne uvoľňovanie sa udialo v septembri 2012, teda pred rokom. Fed (americká centrálna banka – pozn. red.) mesačne kupoval záväzky v hodnote približne 65 miliárd dolárov, a aký to malo následok? Úrokové miery vzrástli. Ak teda pôvodným cieľom kvantitatívneho uvoľňovania bolo zníženie úrokových mier, môžeme ho považovať za úplný prepadák.
Ak ani Európa, ani USA na to nejdú dobre, kto teda vychádza z krízy ako víťaz?
Dnes sú to najmä firmy a ekonomiky s nízkou mierou zadlženia. Ak sa pozrieme na výšku ekonomického rastu od 2009 po dnešok, najlepšie sú na tom rozvíjajúce sa ekonomiky, najmä v Ázii. Druhým víťazom sú veľké korporácie, ktoré majú vysoké pôžičky a tlačenie peňazí im znížilo úrokové miery.
Pozrime sa však na Nemecko. Býva považované za jedného z víťazov krízy. Ani ono podľa vás nevychádza z krízy pozitívne?
Aby som bol k Nemecku spravodlivý, vďaka produktivite práce boli víťazmi už pred krízou. Veľmi sa však obávam, že kríza im vôbec nepomohla, a to z jednoduchého dôvodu – museli vynaložiť množstvo prostriedkov na podporu krajín ako Grécko, Španielsko či Portugalsko. Pochybujem teda, že zo samotnej krízy mali nejaký prospech. Na čom však zarobili, je tlačenie peňazí. Ako som už spomínal, takéto peniaze nie sú v ekonomike rozdeľované rovnomerne a najviac prúdia k bohatým ľuďom s veľkými majetkami, pretože hodnota ich aktív rastie. Netreba zabúdať, že v Spojených štátoch je 80 percent akcií vlastnených iba siedmimi percentami populácie. Keďže títo ľudia bohatnú, zvyšujú sa aj ceny luxusných produktov. Značkám ako Louis Vuitton, Mercedes, BMW, Ferrari či Maserati sa darí vcelku dobre. Je to neuveriteľné, v USA máme vysokú nezamestnanosť, ale za prvý kvartál tohto roku tu Porsche zaznamenalo rekordné predaje.
Ako je na tom Slovensko?
Problémom je, že Slovensko môže byť konkurencieschopné nanajvýš tak v európskom kontexte, ale nie globálne. Slovenská ekonomika je úzko zviazaná s ekonomickým cyklom v Európe, ktorý sa už štyri roky borí s problémami. To Slovensku vôbec nepomáha.
Podľa vašich slov sa nemáme na čo tešiť. Napriek tomu sa slovíčko kríza postupne vytráca z úst politikov a nahrádzajú ho iné témy. Je to dobrý znak, že problém utícha, alebo naopak, niečo sa na nás valí a nikto o tom nechce hovoriť?
Vzdelaní ľudia už mnoho napísali o tom, aká je americká vláda neschopná. V Európe je kríza v podstate najmä problémom príliš rozbujneného štátu. Vo Francúzsku tvorí štátny sektor 57 percent ekonomiky, ako od toho môžete chcieť nejakú dynamiku? Len pripomeniem, že v Sovietskom zväze to bolo sto percent a aká to bola ekonomická pohroma aj pre Československo, až dokým sa krajina neotvorila. Je jasné, čo každá krajina musí urobiť – radikálne znížiť vládne výdavky. To by sa však dotklo sociálneho zabezpečenia, počtu štátnych zamestnancov, výšky dôchodkov atď. S tým však v západných demokraciách voľby nevyhráte, preto musíte sľúbiť niečo, čo je z dlhodobého hľadiska absolútne nereálne.
Za jednu z príčin krízy je považovaná aj príliš slabá regulácia bánk. Sme päť rokov od jej vypuknutia, ale zdá sa, že v tejto oblasti sa neurobilo takmer nič.
Regulácia existovala až do roku 1999, v USA sme mali Glass-Steagallov zákon, ktorý ju upravoval. Úprava možno nebola dokonalá, ale držala banky preč od špekulácií. Zákon bol potom zrušený, centrálna banka začala tlačiť peniaze a udržiavať tak umelo nízke úrokové miery, čím vznikla obrovská úverová bublina. Ja by som preto povedal, že zlyhala ani nie regulácia, ale Fed, ktorý neustriehol rast úverov a vznik realitnej bubliny. Mysleli si, že ceny nehnuteľností budú navždy už len rásť a nikdy neklesnú. A tak, ako umelo nízke úrokové miery vytvorili v rokoch 2001 – 2007 realitnú bublinu, tak súčasné nízke úrokové miery vytvárajú ďalšiu bublinu.
Kvôli vašim predpovediam bývate nazývaný aj ako Doktor Skaza. Čoho sa teda máme obávať najbližšie?
Ako som už povedal, rozpočtovými deficitmi a tlačením peňazí bola kríza na nejaký čas zadržaná. Ak príde ďalšie ekonomické potknutie, úroky už nebude možné ďalej znižovať, už teraz sú na nulových úrovniach, takže o tento nástroj automaticky prídeme. Nebude tiež možné ani tlačiť ďalšie peniaze, keďže to ovplyvňuje cenovú hladinu.
Takže nás čaká ďalšia kríza?
Áno, na sto percent. Len nevieme, či príde za rok, tri alebo päť.
Ako bude vyzerať?
Podľa mňa to bude kríza nesplatených dlhov. Mali sme bankovú, potom finančnú krízu a vlády zachránili systém a naliali doň peniaze. V ďalšej fáze už na to jednoducho nebudú mať prostriedky. V tom prípade ostáva už iba jedna možnosť na oddialenie krízy – v ohromných množstvách tlačiť peniaze. Je však veľmi pravdepodobné, že to povedie k raketovému vzrastu cien a o to hrozivejšiemu následnému kolapsu.
Ak teda vládam dôjdu peniaze, začnú konečne riešiť krízu?
Nedôjdu im peniaze, vytlačia si ich. To sa, samozrejme, netýka Slovenska, keďže máte euro a nemôžete to urobiť. Ale Európska centrálna banka to urobiť môže, vytlačí peniaze na záchranu kolabujúcich krajín. To na nejakú chvíľu vydrží, nie však navždy.
Kedy teda vlády začnú prijímať dobré rozhodnutia?
Vlády nikdy neurobia dobré rozhodnutia, ich rozhodnutia sú spravidla mizerné. Trhová ekonomika robí dobré rozhodnutia, aj keď aj ona sa môže mýliť. Robí však menej chýb ako vláda. Najlepšia vláda je teda taká, ktorá vládne čo najmenej, s nízkou mierou regulácie a málo zákonmi. Len čo vláda začne tvoriť viac ako nejakých 25 percent hrubého domáceho produktu, vzniká problém. Ak sa však pozriete na vlády v USA či Európe, ak spočítate centrálnu vládu, regionálne aj miestne štruktúry, tak tvorí spravidla okolo 50 percent HDP. Taká vláda je ako rakovina, nemôže prijať žiadne dobré rozhodnutie. Iba ak kríza zatrasie systémom, potom možno môže dôjsť k určitému zlepšeniu. Ale ani to nie som si istý, vlády najskôr vinu zvalia na všetkých naokolo – na centrálnych bankárov, bohatých ľudí, na hocikoho, len aby im neostal čierny Peter. Uvidíte, že to tak bude.
Slovensko je malá proexportne orientovaná ekonomika, môžeme za takýchto okolností očakávať svetlú budúcnosť?
Podľa mňa nie.
Čo by ste teda odporučili Slovákom, ktorí si prečítajú tento rozhovor?
Nevieme, ako bude svet vyzerať o päť rokov, a to som ani nezačal rozprávať o geopolitických tlakoch, ktoré sa začínajú objavovať. Pred štyrmi rokmi som začal písať o tom, že Blízky východ vzplanie, vtedy si to však nikto nevšímal. V súčasnej situácii, keď je tlačenie peňazí na dennom poriadku, považujem hotovosť za zlú investíciu. Jednak kvôli nízkym úrokom a takisto vzrastajúcim životným nákladom. Preto treba diverzifikovať – vlastniť nejaké akcie, nehnuteľnosti, zlato aj dlhopisy.
Dúfam, že to našim čitateľom pomôže.
Ja hlavne dúfam, že po prečítaní nespáchajú samovraždu.
Kto je Marc Faber
Švajčiar Marc Faber je ikona medzi investormi. Jeho ostré komentáre často plnia stránky novín hlavne preto, že vo svojich predpovediach vykresľuje svet v tých najčernejších farbách a väčšinou ide proti prúdu. Aj preto sa mu často dáva prezývka Dr. Doom – doktor Skaza. Narodil sa 28. februára 1946 v Zürichu. Na tamojšej univerzite vyštudoval ekonómiu. Počas 70. rokov pracoval pre investičnú banku White Wld & Company v New Yorku. V roku 1973 sa presťahoval do Hongkongu, kde žil tridsať rokov, a po pôsobení vo firme Drexel Burnham Lambert si v roku 1990 založil vlastný biznis Marc Faber Limited. V posledných rokoch žije v Thajsku.