Európska únia stojí na naivných základoch, hovorí v rozhovore pre natoaktual.cz popredný americký stratég George Friedman. To podľa jeho slov negatívne ovplyvňuje aj Severoatlantickú alianciu a Američania s tým Európe už nepomôžu.
Vo svojej knihe "Ohrozená Európa: Rodiaca sa kríza" píšete, že Európa je v rozklade. Prečo a čo s tým Európania môžu robiť?
Európska únia môže existovať len vtedy, ak má spoločnú politiku. Nemožno však mať spoločnú politiku pre Európu, ktorá je rozdelená na južné štáty s viac ako 20-percentnou nezamestnanosťou, Nemecko, ktoré má nezamestnanosť menej ako 5 percent, východ Európy posadnutý Rusmi a zvyšok, ktorý sa o Rusko nestará. Európa sa nedokáže zhodnúť ani na tom, čo bude robiť s migrantmi. Má niekoľko možností, môže prijať týchto utečencov, môže ich odmietnuť alebo ich môžu prijať len niektoré krajiny. Zatiaľ ale nedošlo k žiadnemu konsenzu. Nie je to teda tak, že by sa Európa ešte len rozpadala, ona už sa rozpadla. Ako môžete mať rovnakú ekonomickú politiku pre Nemecko aj pre Taliansko? Nesnažte sa hľadať riešenie, kde žiadne nie je, pretože základný koncept bol iracionálny.
Hovoríte teda, že základ, na ktorom bola EÚ vybudovaná, je scestný?
Jedným zo zásadných problémov Európskej únie bolo, že miesto obyčajnej zóny voľného obchodu sa snaží byť akýmsi kvázi štátom, v ktorom Brusel reguluje všetky aktivity. Oproti tomu sa pozrite na severoamerickú NAFTA (Severoamerická dohoda o voľnom obchode). Ide len o zónu voľného obchodu, bez hlavného mesta, bez parlamentu pre celú Severnú Ameriku. Je to zóna, v ktorej sa jednoducho obchoduje. Projekt EÚ bol príliš komplikovaný a v tejto chvíli nikto nemá situáciu pod kontrolou. EÚ bude aj naďalej vydávať rozhodnutia, ale nikto im nebude venovať pozornosť.
Mohli by ste byť konkrétnejší?
Utečenecká kríza je dobrým príkladom. Došlo k nejakým rozhodnutiam, niektoré krajiny sa nimi riadili, iné nie, bez akýchkoľvek následkov. Rozhodovanie je totiž opäť v rukách jednotlivých štátov, presne ako to bolo pred rokom 1991. V skutočnosti to ale nikdy nebolo inak. Máte svojho predsedu vlády, ktorý je zvolený ľuďmi. Jeho záujmom nie je robiť EÚ šťastnou, ale zostať predsedom vlády. A to je realita v každej krajine. Všetko, čo v tejto chvíli EÚ robí, niekoho rozčuľuje.
Ak nebude jednotná Európa, tým menej jednoty potom nájdeme v NATO. To by značne sťažilo jeho konsenzuálne rozhodovanie.
Jedným z problémov v NATO je, že je rozdelené na dve časti - Američanov, ktorí majú vojenskú moc a Európanov, ktorí majú názory. Z toho už sme unavení. Európanov je 500 miliónov, Američanov len 300 miliónov. Máte väčší HDP ako my, a preto očakávame, že budete mať armádu rovnako silnú a schopnú, ako je tá naša. Tento bod je v našom vzťahu veľmi dôležitý, nemôžete mať vojenskú Alianciu, ak nemáte armádu.
Spojené štáty budú teda naďalej spolupracovať najmä s tými, ktorí budú mať záujem?
Vo východnej Európe vytvárame jednotnú štruktúru a nežiadame nikoho o pomoc. Budeme spolupracovať s Poliakmi, Rumunmi, skrátka s kýmkoľvek. Nemci, ani Taliani sa však nezapoja, nič ako NATO už teda neexistuje. Z pohľadu Američanov je najvyšší čas k vyhláseniu "stavu núdze" a začať s krokmi k náprave situácie. Vidíme tu rovnakú Európu ako v roku 1938, rovnakú Európu ako v roku 1913, a nie je to novinka, taká Európa je.
Na najbližšom summite NATO vo Varšave bude s najvyššou pravdepodobnosťou Čierna Hora pozvaná k vstupu do NATO. Je to podľa vás správny krok?
Oveľa radšej než Čiernu Horu by som v NATO videl aktívnejšie Nemecko. Členstvo nie je o mieste pri stole, ale o vojenských schopnostiach. Máme dohodu, že každá krajina v NATO vydá ročne na obranu najmenej 2 percentá svojho HDP. Vtip je v tom, že neexistuje mechanizmus, ktorý by k tomu štáty prinútil. Európania sú závislí na NATO, inými slovami očakávate, že Spojené štáty urobia, čo treba. Avšak doba, kedy bola Európa chudobným, zúfalým a zničeným priestorom, ktorý si nemohol dovoliť platiť za svoju bezpečnosť, už je preč.
Voľba amerického prezidenta je v plnom prúde, malo by Európanov zaujímať, kto vyhrá? Líšia sa postoje jednotlivých kandidátov voči Európe z hľadiska bezpečnosti?
Začnime s tým, že prezident Spojených štátov je najslabším lídrom na svete. Otcovia zakladatelia vytvorili prezidentský systém, kde moc zákonodarná - parlament - je úplne mimo jeho kontroly. Nikto sa nestará o to, čo prezident hovorí. Najvyšší súd navyše môže zablokovať akékoľvek jeho rozhodnutie. Z toho dôvodu je úplne jedno, kto je prezidentom, pretože on veci nemení. Mení ich Kongres.
Mali by sa teda Európania baviť v Amerike skôr s predstaviteľmi Kongresu než s prezidentom?
Pozrite sa, srdcom Ameriky je obchod, skutočná moc teda leží v oblastiach ako Silicon Valley, Seattle, Austin a Minneapolis. Politická moc je rozdelená medzi tri inštitúcie, dve z nich sú v parlamente a majú len veľmi malý vplyv na zvyšok krajiny. Naši zakladatelia, v časoch revolúcie, nedôverovali vláde, našim riešením teda nie je vláda, ale obchod. Nech sa vo voľbách stane čokoľvek, štát sa nezrúti. V Amerike je totiž súkromný život oveľa dôležitejšie ako život verejný.
Chcete povedať, že na osobe prezidenta Spojených štátov v skutočnosti nezáleží? Že je jedno, či je prezidentom Barack Obama alebo George W. Bush?
Obama sa podieľal na bombardovaní Líbye rovnako, ako Bush na bombardovaní Afganistanu či Iraku. Do Afganistanu potom poslal ďalšie jednotky. Obaja boli prezidentmi Spojených štátov a obaja museli robiť veci vyžadované záujmami USA. Európania majú plné ruky práce s kritikou našich prezidentov. Na názory Európanov však nie sme zvedaví – prezidentov USA totiž hodnotia jednoducho podľa toho, koľko pozornosti im venujú. Európa nie je o nič dôležitejšie ako Ázia a rozhodne nie je tak dôležitá ako Mexiko. V Európe teraz panuje zmätok. Naším záujmom je vyslať jednotky do Poľska a Rumunska, pretože Európania nie sú schopní to urobiť sami.