Spolu s Trans-Anatolským plynovodom, ktorý prechádza Tureckom a juhokaukazským plynovodom spájajúcim Gruzínsko a Azerbajdžan, vytvorí nový plynovod pripravovaný tzv. Južný plynový koridor, ktorý má už v roku 2020 priviesť plyn z azerbajdžanských nálezísk do Európy.
Kapacita plynovodu nie je veľká (cca 10 miliárd m3 ročne), napriek tomu sa jedná o dôležitý prvok mozaiky, ktorá posilňuje európsku nezávislosť na ruskom plyne a v neposlednom rade prinesie Aténam tak potrebné nové pracovné miesta a príjmy za tranzit plynu. Význam udalosti podčiarkuje aj prítomnosť gruzínskeho predsedu vlády, vicepremiérov z Azerbajdžanu, Albánska, podpredsedu Európskej komisie pre energetiku Ševčoviča a ďalších vysokých predstaviteľov z Turecka, Bulharska, Švajčiarska a Spojených štátov.
Juhovýchod Európy je už dlhšiu dobu šachovnicou, na ktorej sa rozohrávajú rôzne možnosti rozvoja infraštruktúry pre dopravu energetických surovín na lukratívny trh EÚ. Základnou zápletkou najrôznejších variantov je otázka, či nové plynovody privedú ďalší ruský plyn a posilnia tak našu závislosť na Kremľa, alebo či do Európy naopak dorazia suroviny z iných nálezísk, ako je stredná Ázia, Kaspik, Líbya, Blízky východ, Irán, Arabský polostrov apod .
Odložené plynovody
Prvým pokusom znížiť závislosť EÚ na Rusku bolo začatie rokovaní o projekte plynovodu Nabucco v roku 2002. Predpokladalo sa, že cez Balkán privedie do Rakúska plyn z oblasti Kaspického mora, prípadne aj z Iraku, alebo dokonca z Egypta. Aj keď mal mať kapacitu len okolo 30 miliárd m3 ročne, Moskva ho považovala za vážnu hrozbu pre svoje záujmy a viacerými krokmi sa snažila spochybniť jeho zmysluplnosť - či už sa jednalo o skupovanie ťažobných práv v náleziskách, odkiaľ mohol Nabucco čerpať plyn, cez podporu separatistov na územiach, kadiaľ mal plynovod prechádzať, až po aktívnu podporu alternatívnych projektov.
Vlajkovou loďou týchto kremeľských aktivít bol plynovod South Stream, spoločný projekt ruského Gazpromu a talianskej ENI. Memorandum o porozumení, predpokladajúce výstavbu plynovodu, bolo podpísané v roku 2007. K dohode sa postupne pridávali Srbsko, Bulharsko, Grécko a Turecko a neskôr aj Slovinsko, Macedónsko a Chorvátsko. V čase, keď sa zdalo, že jeho výstavbe už nič nemôže zabrániť, sa projekt stal jednou z vedľajších obetí ruskej agresie proti Ukrajine.
V roku 2014 sa proti jeho realizácii vyslovila tak Európska komisia, ako aj Bulharsko a prezident Putin ho následne zrušil.
Moskva potom prišla s projektom Turkish Stream, ktorý mal nahradiť zablokovaný South Stream tým, že by sa vyhol území Bulharska. Po roztržke medzi Ruskom a Tureckom pre zostrelenie ruského lietadla bola jeho realizácia odložená tiež.
Pripomeňme si, že predaj energetických surovín do Európy je pre Kremeľ veľmi dôležitý z dvoch dôvodov. Predovšetkým je kľúčovým zdrojom príjmov ruskej ekonomiky. Zároveň tiež platí, že energetická závislosť mnohých európskych krajín je pre Moskvu veľmi silným nástrojom zahraničnej politiky.
Dosť bolo vydierania
Dlhé roky sa zdalo, že existujúca sieť ropovodov a plynovodov pripútala európske krajiny k Rusku takým spôsobom, že sa Moskva nemusí báť o svoje príjmy ani o dominantnú pozíciu v oblasti dodávok energií. Avšak opakované pokusy Kremľa vydierať svojich partnerov prerušovaním dodávok energií pripomenuli európskym politikom aj verejnosti ich zraniteľnosť.
Vďaka tomu vznikla celá rada aktivít zameraných na posilnenie energetickej bezpečnosti jednotlivých krajín aj Európy ako celku. Rusko sa tak vďaka krátkozrakej politike Kremľa dostalo v priebehu posledných rokov do situácie, kedy sú jeho záujmy ohrozované hneď tromi faktormi.
Prvým je snaha EÚ diverzifikovať zdroje - teda zabezpečiť si dodávky surovín aj z nálezísk, ktorých ťažbu a dopravu nemôže Moskva kontrolovať. Sem patrí aj podpora hľadania nových zdrojov energií v rámci EÚ, vrátane alternatívnych (obnoviteľných) zdrojov.
Komisia tiež tlačí na jednotlivé krajiny, aby si vytvárali strategické zásoby energetických surovín použiteľné v prípade výpadku dodávok. Tento proces je ďalej podporovaný rastúcou aktivitou producentov ropy a plynu a ich snahou dostať sa na európsky trh - či už s využitím tankerov dopravujúcich stlačený plyn napríklad z USA, alebo výstavbou dopravnej infraštruktúry. Výsledkom je pokles ruského podielu na európskom trhu.
Druhým faktorom, pôsobiacim proti záujmom Moskvy, je zavádzanie energeticky úspornejších technológií a procesov, obmedzujúcich spotrebu energií v absolútnych číslach. Aj napriek kolísaniu v jednotlivých rokoch je vidieť, že od roku 2006 celková spotreba energie v rámci EÚ klesá a tým klesá aj potreba importu ruského plynu.
Tretím faktorom je výrazný pokles cien za energetické suroviny. Aj keď ceny plynu a ropy prirodzene kolíšu a Kremeľ by mal byť na ich výkyvy pripravený, súčasný, pomerne dlhodobý a výrazný pokles cien ruskú ekonomiku zaskočil. Ako vidíme z priebehu ekonomickej krízy v Rusku, vedenie krajiny si s ním nevie poradiť. Stratégiu Putinovho vedenia je možné zhrnúť do vety "musíme to prečkať, kým ceny zase vyrastú".
Zhrnuté a podčiarknuté, výstavba plynovodu síce nie je rozhodujúcou zmenou na energetickej šachovnici, zapadá však do celkového trendu posledných rokov, ktorým je oslabovanie ruského vplyvu a jeho ziskov.
Atény ako Putinov trójsky kôň
Určite bude zaujímavé sledovať, s akou odpoveďou príde Moskva. Prvú možnosť reagovať bude mať prezident Putin, ktorý koncom mája navštívi Atény a iste sa pokúsi premiérovi Tsiprasovi ponúknuť nejaké dostatočne lákavé projekty, ktoré by vrátili Rusku iniciatívu a posilnili jeho pozíciu v hre o energetickú bezpečnosť Európy.
Kremeľ má pre takýto ťah hneď niekoľko dôvodov. Grécko je z pohľadu tranzitu energie veľmi dôležitou krajinou, pretože takmer všetky uvažované projekty stavby nových plynovodov počítajú s využitím jeho územia. Získať si priazeň Atén znamená skomplikovať realizáciu skoro všetkých konkurenčných projektov.
Zároveň je krajinou ekonomicky veľmi krehkou a preto jeho vedenie môže pristúpiť aj na projekty, ktoré Moskvu nebudú stáť veľa peňazí. V neposlednom rade je otázkou, akú veľkú mieru európskej solidarity si Atény udržali počas ťažkých skúšok, ktorým boli v posledných rokoch vystavené - či už išlo o pozíciu EÚ k faktickému krachu štátnych financií, alebo k migračnej kríze.