Klobúk dole pred všetkými, ktorí dokázali od nuly postaviť rodinnú firmu. Veľká časť svetového podnikania sa nachádza v rukách tohto typu firiem. Niektoré štatistiky hovoria až o 80 percentách trhu. V Nemecku je zhruba polovica všetkých firiem rodinných. Je to jednoducho fenomén, ktorý si oprávnene zaslúži pozornosť.
Na Slovensku nie je podiel rodinných firiem zďaleka taký vysoký. Presné štatistiky nie sú k dispozícii, ale mala by to byť niečo zhruba štvrtina trhu. Navyše vzhľadom na to, že slobodné podnikanie u nás dostalo znovu zelenú až začiatkom deväťdesiatych rokov, je novodobá história slovenských rodinných firiem, v porovnaní so svetom, veľmi krátka.
Bez ohľadu na krátku históriu však platí, že aj slovenské rodinné firmy stoja na dobrých základoch a majú domácej ekonomike, čo ponúknuť. Zdravé základy vyplývajú predovšetkým zo spôsobov riadenia týchto spoločností, kedy ich majitelia kladú dôraz na dlhodobé ciele a zdravý prístup k riziku. Rodinné firmy sledujú väčšinou perspektívu dlhodobého fungovania.
Nejde tu o to, čo najrýchlejšie zbohatnúť, ale skôr vybudovať niečo, čo pretrvá a zaistí zárobky ďalším generáciám. Preto rodinné podniky oveľa viac ako iné investujú zisky späť do rozvoja svojho podnikania. Vytvárajú značnú pridanú hodnotu a nové pracovné miesta.
Téma rodinných firiem získava v týchto dňoch stále viac na aktualite. Ide o problém nástupníctva, ktoré nie je len slabým miestom, ale priamo Achillovou pätou slovenských rodinných firiem. Tie najstaršie spoločnosti majú za sebou zhruba 25 rokov existencie, často na čele s jedným majiteľom - zakladateľom.
To je štvrťstoročie na veľmi náročnej manažérskej pozícii. Čas si nevyberá a sily, energia, ale aj nápady postupne ubúdajú. A tak sa hľadá nástupca.
Tí šťastnejší ho nájdu medzi členmi svojej rodiny, čo je prirodzene prvá voľba. Ostatní buď deti nemajú, a ak aj áno, tie môžu mať úplne iné predstavy o svojom osobnom a profesijnom živote. A samozrejme sú aj deti, ktoré by sa rodinného kormidla radi ujali, ale jednoducho na to nemajú.
Problém nástupníctva sme museli riešiť i my, v našej rodine. Môj otec krátko po nežnej revolúcii založil firmu, ktorá poskytovala špedičné, logistické a skladovacie služby. Podnikanie sa mu rozbehlo veľmi dobre, obraty aj zisk rástli, firma sa rozvíjala, pribúdali ďalší perspektívni zákazníci.
Lenže potom sa stalo to, s čím nikto z nás nepočítal. Otec zomrel. Zo dňa na deň bola firma bez majiteľa a riaditeľa. Otec si svoje kompetencie, vedomosti, skúsenosti, ale aj problémy nechával pre seba, pretože nás chcel šetriť a dopriať nám pokojnú mladosť. Takže ani ja, ani môj brat a ani matka, sme netušili, ako ďalej. To všetko v situácii, keď náš biznis musel bežať každý deň.
Výpadok by sa prejavil miliónovými penálmi. Nechcem zachádzať do podrobností, ale nasledujúce mesiace boli pre mňa vtedy vo veku 19 rokov, ako na horskej dráhe. No ustál som to, myslím že so cťou. Ale keď sa mi podarilo firmu stabilizovať, predal som ju. Tento biznis nebol jednoducho šálkou môjho čaju.
Myslím, že človek by mal byť vo svojom myslení vždy o krok napred. Mal by mať premyslené situácie, ktoré prídu, aj keď sa mu to môže javiť ako predčasné a nepotrebné. Ak niekto vedie rodinnú firmu, mal by včas venovať pozornosť svojim deťom. Či majú predpoklady a záujem raz rodinnú firmu prevziať. Ak áno, mal by ich postupne zoznamovať s firmou, zapájať ich, nechať ich pre firmu pracovať.
A nielen to - mal by ich vtiahnuť aj do riadenia firmy a preniesť na nich vybrané kompetencie. Veľmi dôležité je včas riešiť budúce dedičstvo a nástupníctvo a toto zafixovať aj po právnej stránke. To umožní, aby odovzdanie firmy bolo hladké a bezproblémové.
Keď rodinná firma nenachádza vo svojom vnútri vhodného nástupcu, je vo svete pomerne bežné, ak sa využijú služby vrcholových manažérov stojacich mimo rodiny. Ďalšou možnosťou je odpredaj firmy. Je to ťažké rozhodnutie, emócie sú silné, ale zastávam názor, že radšej firmu dobre predať, než zle odovzdať. Ekonomika je v tomto prípade silné rozhodovacie kritérium.
Z nepreberného množstva ľudí na trhu, vybrať špičkového a zároveň lojálneho manažéra pre firmu, s ktorou ste spojení pomyselnou "pupočnou šnúrou", je veľmi ťažké, zdĺhavé a nie vždy sa to podarí. Pravdepodobnosť, že sa vám taký "klenot" narodí je extrémne nízka. Pokiaľ bude majiteľ - zakladateľ firmu predávať v dobrej kondícii, získané prostriedky môže spravodlivo rozdeliť medzi členov rodiny.
Schopný človek, ktorý dokázal peniaze sám zarobiť, váži si ich, tak si ich dokáže aj sám dobre a v pokoji zhodnocovať. S podobnými príbehmi sa v Saxo Bank stretávame čoraz častejšie. Skrátka v živote prichádza čas, kedy dochádzanie do kancelárie a starosti so zamestnancami vymeníte za laptop alebo mobil a po čase zistíte, že sa s peniazmi dá pracovať s ľahkosťou, kedy len vy sami chcete, nech už ste kdekoľvek, kde je internet. Aj tu platí moje obľúbené "kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod". Každopádne prajem rodinám a majiteľom rodinných firiem len skvelé rozhodnutia.
Pavel Drahotský, riaditeľ Saxo Bank pre ČR, Slovensko a Maďarsko