Sudcovia rozhodujúci podľa práva šaría výrazne nadržiavali trom skupinám obyvateľov: moslimom, mužom a ľuďom s vysokým postavením - najmä tým zo sultánovho dvora, duchovným alebo vojenským dôstojníkom. Pomáhal aj niektorý z čestných titulov, ktoré mohol smrteľník získať náročnou púťou do Mekky.
Čím viac týchto podmienok dlžník spĺňal, tým pevnejšie sa mohol spoliehať na podporu sudcov, napríklad v spore s židovským veriteľom. Práve takých pôžičiek pritom súdy riešili mnoho. Historik Arje Šmuelevic z telavivskej univerzity už v roku 1984 konštatoval, že požičiavanie moslimom, kresťanom, sultánovmu dvoru či vláde tvorilo odjakživa hlavné obchodné záujmy Židov v Osmanskej ríši.
Tisíce procesov
"Kvôli zaujatým súdom bolo riskantné privilegovaným skupinám požičiavať. Postoj súdov ich vyzýval k tomu, aby porušovali zmluvy. Justíciou zvýhodnené skupiny potom mali drahšie úvery, pretože ich sľuby neboli tak dôveryhodné, "vysvetľuje ekonóm Timur Kuran z Duke University v USA.
Popredný odborník na ekonomiku Blízkeho východu svoje tvrdenie opiera o záznamy z 16 085 procesov, ktoré medzi rokmi 1602 a 1799 riešil niektorý z približne dvanástich islamských súdov v Istanbule. Výsledky svojho bádania opísal v štúdii Finančná moc bezmocných, ktorá vyšla nedávno v odbornom časopise Economic Journal (celú ju nájdete tu).
Dôveryhodnejšie ženy
Sultánom menovaní sudcovia v Osmanskej ríši rozhodovali o každom spore, v ktorom aspoň na jednej strane figuroval moslim. Zároveň si viedli menovité záznamy o tom, ktorý účastník konania je moslim a ktorý nie.
Istanbulská justícia rozhodne nebola nezávislá - pretože vladár mohol sudcu kedykoľvek odvolať alebo premiestniť do iného mesta, snažili sa jeho dvoranom nerobiť zbytočné problémy. Turecké elity blízke sultánovi navyše v rokovacích sieňach tvorili takzvané rady svedkov, ktoré dohliadali na to, či sudca rozhoduje v súlade s "tradičnými hodnotami".
Neistotu veriteľov dobre ilustrujú rozdiely v tom, či bol dlžníkom muž, či žena. Ženy totiž podľa islamských zvykov nemohli bez dozoru otca či manžela vyraziť na žiadnu dlhšiu cestu a nehrozilo tak riziko, že s vypožičanými peniazmi len tak zmiznú.
Kuran v súdnych spisoch objavil celkom 80 prípadov, kedy sa po dlžníkovi aj peniazoch zľahla zem. Mužov bolo 77, ženy iba dve a v jednom prípade utiekol rovno celý manželský pár.
Vyššie úroky
Timur Kuran a jeho kolega Jared Rubin z kalifornskej Chapmanovej univerzity dospeli pri porovnaní "úrokových sadzieb" jednotlivých pôžičiek k jednoznačným výsledkom. Veritelia si k pôžičkám prirážali v priemere 19 percent ich hodnoty. Ak si však požičiaval muž, úrok to zhruba o 3,4 percentuálneho bodu zvýšilo.
Ďalší príplatok - asi 1,9 percentuálneho bodu - si vyžiadala jeho islamská viera. Dlžníci, ktorí sa pýšili čestným titulom alebo patrili k sultánovmu dvoru, potom priplácali v priemere 2,3 percentuálneho bodu.
Záznamy, ktoré americkí akademici skúmali, končia na prahu devätnásteho storočia - teda v čase, keď už vo svete vrcholila priemyselná revolúcia. Technologický pokrok v čele s parným strojom a prerod starých manufaktúr v moderné priemyselné továrne posunul západnú Európu do úplne nových hospodárskych výšin, Osmanskej ríši však došiel dych.
"Aby človek uspel v masovej produkcii, potreboval oveľa väčší kapitál ako v minulosti. Vysoké náklady na pôžičku ho znevýhodnili," podotýka Kuran. Snaha islamských sudcov chrániť bohatých moslimamov pred ich veriteľmi tak zrejme paradoxne prispela k tomu, že kedysi mocná ríša zaspala technologický rozvoj.
Postupný úpadok ríše
Po porážke pri Viedni z roku 1683 navyše Turci začali strácať aj na bojových poliach, ich rozmach v Strednej Európe sa zastavil a ríša prišla aj o ďalšie územia. Napríklad, presne o 100 rokov neskôr Rusi anektovali polostrov Krym, ktorý bol do tej doby vazalom Osmanov.
Časom sa pridali aj vnútropolitické problémy, napríklad povstania. Janičiari - elitná vojenská jednotka verná sultánovi, ktorej členovia však časom získali značnú politickú moc a začali presadzovať vlastné záujmy. Hospodárske blokády zo strany európskych mocností a ďalšie prehraté bitky potom viedli k tomu, že sa chudobná ríše postupne rozdrobila.
Bolo by chybou hovoriť, že osmanské impérium položili na lopatky práve zaujatí sudcovia a nedôverčiví veritelia. Každá pôžička či nespravodlivý rozsudok v prospech dlžníka však podľa Timura Kuran skutočne mohol viesť k tomu, že sa v krajine len veľmi ťažko hľadali dostatočne majetní investori. Islamské zvykové právo a snaha sudcov nepoškodiť svoje dobré vzťahy s vládnucimi elitami tak v konečnom dôsledku k pádu ríše zrejme naozaj prispeli.
Tradičné islamské súdy sa v súčasnosti v niektorých oblastiach Blízkeho východu opäť začínajú hlásiť o slovo. Univerzitný časopis Duke Today podotýka, že zatiaľ čo západný svet ich výklad práva kritizuje najmä s odkazom na ľudské práva, o možných hospodárskych dopadoch sa ani v odborných kruhoch veľmi nehovorí. "Pomohli by vysvetliť, prečo je návrat práva šaría pre tento región absolútne zlý recept," uzatvára Kuran.