Bývali doby, kedy mestá na celom svete prahli po tom, aby mohli organizovať olympijské hry. Ich organizovanie bolo spojené so slávou a prestížou. Avšak to už nejakú dobu neplatí, napísal spravodajský server CNN.
Rím sa stal zatiaľ posledným mestom v rade tých, ktoré stiahli kandidatúru na organizovanie olympiády pre obavy z vysokých nákladov; po utorkovom rozhodnutí je jasné, že letné olympijské hry v roku 2024 v Ríme nebudú. V hre zostáva už len Budapešť, Paríž a Los Angeles.
Rím i Hamburg sa stiahli
Talianska metropola však nie je jediná. Obavy z rozpočtu v posledných rokoch prinútili aj ďalšie mestá, aby svoje sny o organizovanie olympiády vzdali. O letnú olympiádu v roku 2024 sa pôvodne uchádzal aj nemecký Hamburg.
Svoje kandidatúry o zimné olympijské hry v roku 2022 stiahla tiež švédska metropola Štokholm a poľský Krakov, a hry boli nakoniec pridelené čínskej metropole Pekingu, ktorý sa tak po letných hrách v roku 2008 dočká zimnej reprízy.
Mesto, v ktorom sa konajú olympijské hry musí naplánovať, postaviť a zaplatiť mohutné projekty a infraštruktúru. Samostatnou položkou sú náklady na bezpečnosť, ktoré môžu dosiahnuť miliardy dolárov. Je potrebné vybudovať tisíce hotelových izieb, aby mali kde bývať športovci aj turisti.
Omyl starostu Montreali
Veľká väčšina toho všetkého sa hradí z peňazí daňových poplatníkov, pričom ekonomické výhody sú len mizivé. Volení predstavitelia krajín a miest síce argumentujú tým, že predaj vstupeniek, práca v stavebníctve a zvýšenie turistického ruchu náklady vyváža. Avšak údaje ekonómov dokladujú, že skutočná návratnosť usporiadania olympijských hier nie je zďaleka tak ružová.
Asi najlepším príkladom dlhodobých nákladov na olympiádu je kanadský Montreal, ktorý v roku 1976 hostil letné olympijské hry. Pred ich konaním vyhlásil vtedajší starosta mesta: "Olympiáda nemôže prerobiť peniaze, rovnako ako muž nemôže mať dieťa." Mýlil sa.
Zlé hospodárenie a značné pretiahnutie rozpočtu mesto zaťažilo dlhom vo výške 1,5 miliardy dolárov, ktorý sa podarilo splatiť až v roku 2006. A aj keď Montreal môže byť extrémnym príkladom, ekonómovia zistili, že špirálovito narastajúce náklady prevyšujúce pôvodné odhady a rozpočet, nie sú výnimkou - ale normou.
Istota prekročenia nákladov
Podľa odbornej štúdie z roku 2013 príprava olympijských hier vedie v 100 percentách prípadov k prekročeniu nákladov. To pritom neplatí pre žiadny iný druh porovnateľných megaprojektov. Tie podľa zistení ekonómov niekedy rozpočet dodržia, niekedy prekročia - ale pri olympiáde je pretiahnutie nákladov úplnou istotou.
Ozveny montrealskej skúsenosti značne odradili potenciálnych uchádzačov o olympijské hry pre rok 1984. O tie nakoniec prejavilo záujem jediné mesto - Los Angeles. A vďaka tomu mohlo diktovať podmienky Medzinárodnému olympijskému výboru.
Ruské a čínske rozhadzovanie
Los Angeles presadilo nový model, ktorý sa značne opieral o súkromné financovanie. K organizovaniu hier navyše využilo už existujúce štadióny, čím škrtlo jednu z najväčších nákladových položiek súvisiacich s organizovaním olympijských hier. A výsledkom bol zisk.
Avšak dni minimálnych verejných investícií do hier a ich financovania zo súkromných zdrojov sú už teraz minulosťou. Čína na usporiadanie letných olympijských hier v Pekingu rozhodne nešetrila, len aby sa cez svetom predviedla v čo najlepšom svetle. Rusko na zimné olympijské hry v Soči v roku 2014 údajne vynaložilo neuveriteľných 50 miliárd dolárov (45,37 miliárd eur).