Vynoril sa takmer odnikiaľ. V očiach verejnosti elegán s neodmysliteľným motýlikom na krku, ktorého s ľahkosťou zaviaže aj poslepiačky. V očiach biznisu bankár, ktorý si za roky v USA vybudoval renomé a u nás nemá nálepku divokého privatizéra. Hoci kupónku zavádzal. Napokon, v očiach seba ako Gabriela Eichlera človek, ktorý sa z večera do rána musel rozhodnúť, či život v San Franciscu vymení za slovenský východ, postaví oceliarsky gigant na nohy, aby našiel investora, no sám z toho nebude mať nič. Vraj neľutuje. Presne podľa hesla: „Človek musí cítiť, že ide o jeho kožu.“
Dravce nechytá
| Gabriel Eichler Dátum narodenia: 1950 Miesto narodenia: Bratislava, Slovenská republika Štúdium:University of Massachusetts Rodinný stav: ženatý Deti: dve dcéry |
Meno Gabriela Eichlera je dnes známe už takmer každému. Cez investičnú spoločnosť Benson Oak riadi svoj biznis vo viacerých sektoroch, pričom Slovensko a Česko mu už dávno nestačia. Nehádže sa však po dravcoch, skôr si vyčká, aby mu do siete priplávali pokojnejšie, aj keď zaujímavé ryby. Hoci i tak jeho meno dodnes rezonuje pri VSŽ.
Od rád k riadeniu
Rodený Bratislavčan po osemnástke štartoval kariéru v USA a za roky do novembra 1989 sa postavil nielen na vlastné nohy, no ako viceprezident Bank of America staval na nohy aj klientov. Ako však tvrdí, patrí k starej škole a neopatrnosť, ktorej sa pred krízou dopustili americké banky a tamojší regulátori, sa musela vypomstiť. „Americká centrálna banka mala reagovať už na hypotéky s nulovým podielom klienta. A to neurobila,“ vysvetľoval následne pre české HN príčiny vzniku hypotekárnej krízy. Hoci na starosti mal v rámci banky aj náš región, do krajiny sa muveľmi nechcelo. Aj biznis začal najprv v Prahe. Nasledovalo založenie investičnej spoločnosti Benson Oak, pri ktorej sa dostal k poradenstvu aj pre zvučné mená ako ČEZ, ale aj k riadiacim postom. Pôsobil v ČEZ, ČSOB, Českej poisťovni a Slovenskej sporiteľni. A hlavne na poste krízového manažéra VSŽ. Keď ho pod názvom U.S. Steel opúšťal, neodpustil si pripomenúť, že takú komplikovanú situáciu, aká tam vládla, nezažil. „VSŽ sme museli Američanom natlačiť do úst,“ priznal.
Pán kupónky
Na divokej privatizácii sa nenabalil, pritom to bol on, kto pripravoval reformy. Oslovil ho vtedajší minister priemyslu Vladimír Dlouhý, ktorý lovil cez Svetovú banku ľudí pôvodom z Československa. A presadil aj kupónku. „Keby sme to robili pomaly, trvalo by to tristo rokov,“ zdôvodňoval pre tlač. Hoci publicitu nevyhľadáva, rád sa delí o rady. „Investovanie je rizikový fach. Schopnosť nájsť vždy dobré riešenie má málokto, väčšinou je to kombinácia šťastia a rozumu,“ hovorí. Tým sa riadi aj pri manažovaní firiem. Ako totiž tvrdí, byť dobrým manažérom neznamená vždy vedieť veľa o samotnom predmete činnosti. „No úlohou je to riadiť tak, aby sa podarilo spoločnosť stabilizovať,“ myslí si.