Už dlho sa zamýšľam nad tým, prečo na Slovensku chýba patriotizmus. Je to téma, ktorá sa našej firmy priamo dotýka. A nielen našej spoločnosti a celého vinárstva, ale aj všeobecne viacerých oblastí na Slovensku.
Pozostatok socializmu
Myslím si, že absencia patriotizmu je ešte pozostatkom zo socializmu, keď sme na všetko, čo pochádzalo zo Západu, hľadeli s posvätnou úctou. Keď to však porovnám s našimi susedmi – Českom, Maďarskom či Poľskom – kde takisto vládli komunisti, tak to asi nebude hlavná príčina.
V poslednom období sme sa v našej firme začali intenzívne zaoberať možnosťou exportu. Dostať víno do Česka je obrovský problém. Moravských vín, ktoré často v skutočnosti ani nie sú moravské, je na pultoch v slovenských supermarketoch požehnane.
O Maďarsku a hlavne Rakúsku sa dá povedať, že je vylúčené dostať tam naše vína. Napriek snahe mojich rakúskych priateľov sa nepodarilo predať ani kartón vína. Rakúšania sa vyjadrovali, že oni žiaden zahraničný „klumprt“ piť nebudú. Samozrejme, aj rakúskeho vína je u nás v ponuke neúrekom.
Naša snaha dostať sa so slovenskou gastronómiou na Viedenský filmový festival alebo Vianočné trhy nebola korunovaná úspechom. A to aj napriek tomu, že v porovnaní s ostatnými by sme určite veľmi dobre reprezentovali Slovensko.
V žiadnej krajine, kde sa víno vyrába, nie je možné, aby v gastronomických zariadeniach neponúkali lokálne víno. Okrem Slovenska. Môj známy mal návštevu zo Spojených štátov. Zobral ich na večeru do jednej z pezinských reštaurácií. Zistil, že nemajú víno nielenže od pezinských vinárov, ale ani z Malokarpatskej oblasti. Samozrejme, nikto nechce, aby ľudia kupovali horší tovar len preto, že je slovenský. Ale mohli by si dať tú námahu a porovnať kvalitu, hlavne jej pomer k cene.
Všimol som si, že napriek obrovským úspechom slovenských vín na najväčších výstavách či súťažiach sveta neovplyvňuje zlatá medaila alebo šampión výstavy ľudí až tak intenzívne pri kúpe vína, o gastronomických zariadeniach ani nehovorím. Tam je to úplne zabité.
Biče na živnostníkov
Možno si ľudia až tak neuvedomujú, že najväčší odborníci prísne anonymne hodnotia niekoľko stoviek vín z celého sveta a víťazom je slovenské víno. Niektorí naši priaznivci nám vyčítajú slabšiu propagáciu a reklamu. Treba však povedať, že my si to musíme všetko zaplatiť. Bez toho sa dostane do médií iba minimum.
Velebenie všetkého zahraničného sa však prejavuje aj v iných oblastiach. Spomeniem iba jeden náš nemenovaný futbalový klub. Piple sa s desiatkami chlapcov od útleho veku a do seniorského mužstva angažuje zahraničného trénera, ktorý pozbiera treťotriednych zahraničných hráčov hlavne zo svojej domovskej krajiny.
Pritom sú desiatky ľudí s trénerskou licenciou, ktorí čakajú na svoju príležitosť. Tí, čo ju dostali, dokazujú, že je to schodná cesta. Podobne je to aj v iných športoch a odvetviach.
Blíži sa čas môjho odchodu do dôchodku. Zrejme to nebude tá klasická forma, ale možno potom sa budem môcť odvážnejšie vyjadriť aj k veciam verejným bez strachu, že ublížia mojej firme. Nedá mi však nespomenúť určité obavy z budúcnosti.
Nepatril som po revolúcii k tým, čo čakali na nové Švajčiarsko. Ale, že sme za 30 rokov nevedeli postaviť 500 kilometrov diaľnice, to sa mi nemohlo zdať ani v tom najhoršom sne.
Na živnostníkov a malých či stredných podnikateľov neustále pletieme také biče, že v budúcnosti to spôsobí rapídny úbytok týchto malých firiem.
Rád by som vedel, aký prínos v podobe daní pre štát predstavujú v prepočte na jedného zamestnanca malé a veľké firmy. V našom prípade je to zhruba milión eur ročne na 170 zamestnancov.
Čistá strata času
Mám obavy, či sa to tak skoro zmení. Kým bude môcť sídliť 60 firiem na jednej adrese v chatovej oblasti, kým nebudú ako-tak ochránené malé firmy – nedajbože byť subdodávateľom – nezaplatiť dlžobu beztrestne, s čím máme, samozrejme, bohaté skúsenosti, dovtedy sa veci dopredu nepohnú. Poznám pocit bezmocnosti po súdnych pojednávaniach, z ktorých skoro vždy vyjdú víťazne zlodeji a podvodníci. Ísť na súd a žalovať dlžníka je čistá strata času.
Chcem však byť optimista a veriť, že aj také „naivky“, ako je aj naša firma, prežijú. Nie všetci môžeme mať firmu, ktorej štruktúra sa nezmestí na A3 formát. Nie všetci môžeme mať „sestry“, možno až „sesternice“ v zahraničí, najmä na Cypre či v podobných daňových rajoch. Nie všetci môžeme bývať v Monaku.
Nepodarilo sa vybudovanie socializmu. Mám obavy, čo vznikne z toho, čo budujeme teraz.
O autorovi
Rodák z Nitry Peter Matyšák je absolventom Hotelovej školy v Piešťanoch, kde maturoval v roku 1971. Prešiel všetkými stupňami profesionálnej praxe v gastronomickej oblasti až po riaditeľa hotela. Absolvoval dvojročnú zahraničnú prax v Rakúsku. V súkromnej sfére pôsobí od roku 1987. Jeho profesionálne začiatky vo vinárskom segmente sa datujú do roku 1991. Dnes firma Víno Matyšák vyrába a predáva zhruba 32-tisíc hektolitrov vína ročne. Prevádzkuje hotel a dve reštaurácie, zamestnáva spolu 170 ľudí.
Na čele rodinnej firmy stojí Peter Matyšák spolu s manželkou Katarínou. Pôsobia v nej aj ich syn a dcéra, nevesta so zaťom, synovci a neter s manželom.
Práve rodinu považuje Matyšák za základ svojho úspechu. Nielen tú pokrvnú – počíta do nej aj zamestnancov, ktorí pracujú vo firme dlhé roky.
Spoločnosť Víno Matyšák sa v marci tohto roka stala víťazom verejného hlasovania prvého ročníka Ceny Petra Slavomíra Kompiša, ktorú HN udeľujú najlepším rodinným spoločnostiam na Slovensku. O priazeň poroty i čitateľov HN sa uchádzalo desať finalistov.
Partnerom sekcie Generačná výmena je Ministerstvo hospodárstva SR.