Víno kráľov a kráľ vín. Tieto slová vyslovil kráľ Ľudovít XIV, keď sa prvýkrát napil z tokajského vína. V tých časoch však bolo víno už dobre známe, napríklad medzi pápežmi. Pápež Július III povedal ešte na Tridentskom koncile, že také víno patrí na pápežskú tabuľu a keď o dve storočia neskôr Mária Terézia priniesla víno pápežovi Benediktovi XIV, vyslovil slávnu vetu: „Nech je požehnaná zem, ktorá ťa zrodila. Nech je požehnaná dáma, ktorá ťa doniesla a nech som požehnaný ja, že ťa môžem piť.“
V deväťdesiatych rokoch kúpila Mária Maciková malú stredovekú pivničku v obci Malá Tŕňa na Tokaji. Rodine Macikovcov sa však podarilo z pivničky postupne vybudovať firmu s veľkými vinohradmi. Ich víno dnes nájdete v pätnástich krajinách sveta, medzi ktorými nechýba ani Vatikán. „Pred nejakým časom som sa dozvedel, že pápež František si obľúbil práve naše víno Botris,“ hovorí Jaro Macik mladší, ktorý rodinnú firmu vedie.
Víno nemá voľno
Tradícia vinárstva v ich rodine siaha až do začiatku dvadsiateho storočia, kedy sa rodina Macikovcov vrátila z Ameriky a za zarobené peniaze kúpila vinohrady v okolí obce Choňkovce pri ukrajinských hraniciach. Keď sa po druhej svetovej vojne dostali k moci komunisti, znárodnili im pozemky a Macikovcom zostala iba malá vinička na dvore, kde pestovali pre vlastné použitie, či pre barterový obchod medzi susedmi a známymi.
Vzhľadom k politickej situácii nevidel otec Jaroslav počas socializmu vo vinárstve perspektívu. A tak šiel študovať strojárske inžinierstvo do Bratislavy, kde sa stretol so svojou budúcou manželkou Máriou. Tá študovala kvasinkovú chémiu u profesora Malíka, ktorý je vo vinárskej komunite známy ako otec slovenského vína.
Cesty ich po škole zaviedli na Tokaj, kde spoločne pracovali v štátnom vinárskom podniku. Otec začínal ako mechanizátor, no prepracoval sa na generálneho riaditeľa a matka založila vínne laboratórium a dbala o vysokú akosť tokajského vína.
Jaro Macik hovorí, že jeho rodičia sa k podniku správali ako k vlastnému a keďže bývali priamo v podniku, víno sa mu už v detstve dostávalo pod kožu. Už vtedy videl obeť, ktorú si vyžaduje práca s vínom. „Víno nemá voľno, víno nemá víkend ani sviatok. Robí sa vtedy, keď sa musí robiť,“ konštatuje.
V deväťdesiatych rokoch bol podnik sprivatizovaný a manželia z neho postupne odišli. Macikovci postupne začali budovať vinárstvo okolo malej stredovekej pivničky. Najprv k nej dokúpili domček, potom ďalšie pivnice a postupne skupovali aj pozemky pre pestovanie viniča.
Tmavá fľaša s modernou etiketou
Približne v tom čase študoval Jaroslav Macik mladší na strednej škole v Spojených štátoch, odkiaľ pokračoval na Vysokú školu manažmentu v Trenčíne. Vtedy už pomáhal rodičom budovať firmu. Najprv im nedostatok pôdy znemožňoval pokrývať celú kapacitu predaja vlastnou produkciou, a tak boli najmä predajcami. Vo svojich predajniach ponúkali okrem vlastného vína aj iné značky.
Na prelome milénií vlastnili dvadsať predajní po celom Slovensku. V tom čase už ponúkali iba svoje vína – aj napriek tomu, že nemali dosť viníc. Dostatok úrody si zabezpečovali skupovaním viniča z okolia. Pomohlo to aj miestnemu trhu, keďže mnohí lokálni pestovatelia si tak zabezpečili odbyt.
V čase expanzie spoločnosti chcel Jaro Macik využiť svoje vedomosti z oblasti marketingu, ktoré počas štúdia nadobudol, a tak predstavil rodičom novinku – tmavú fľašu s novou modernou etiketou. U nich však prevládol konzervatívny prístup a novú fľašu odmietli. O pár týždňov neskôr rodičia odcestovali na dovolenku a syn Jaro ten čas využil na fľaškovanie. „Rodičov som postavil pred hotovú vec. Privítal som ich s celou produkciou v nových fľaškách,“ smeje sa vinár. Rodičia sa báli, že to nikto nebude kupovať, nová edícia však zožala obrovský úspech.
Zákazníci v strehu
Tmavá fľaška s modernou etiketou bola kľúčovým míľnikom pre značku Tokaj Macik Winery. Jaro Macik mal víziu, na základe ktorej začal budovať novú marketingovú stratégiu firmy. Tá sa mala opierať o vkusnú kombináciu moderného dizajnu a zachovania tradícií.
Mladý vinár sa usiloval o vytvorenie silného komunikačného puta medzi firmou a zákazníkmi. Zvolil si teda odvážny marketingový prístup nielen v oblasti propagácie a exportu, ale aj výroby a celkovej inovácie.
Donedávna bolo tokajské víno synonymom pre sladké vína, no Macikovci chceli tento mýtus zbúrať. „Musíme držať krok so svetovými trendmi, inak to nejde,“ hovorí a ukazuje na jednu z posledných noviniek - jemne šumivý Fizz. Ten dokonale zapadá do konceptu mladých, živých a ľahkých vín, ktoré sú dnes populárne najmä počas horúcich letných dní. O inovatívnom prístupe svedčí aj malý marketingový ťah na etikete v podobe termosenzitívnej farby, na ktorej sú uvedené hashtagy #ilovemacik a #tokajmacik. Tie sa tam však objavia iba po dostatočnom zachladení.
Jaro Macik hovorí, že svojich zákazníkov a fanúšikov sa neustále snaží držať v strehu, a to tak, že prináša novinky v čo najkratších intervaloch. Nejde pritom len o nové druhy vín, ale aj o marketinkové vychytávky, rôzne eventy, či moderný dizajn etikiet.
Aj v michelinských reštauráciách
Paradoxom je, že politika moderných druhov vín od Tokaj Macik Winery dopomohla k svetovej propagácií slovenského tradičného Tokaja. Mnohokrát to bolo práve „netokajské“ víno s modernou etiketou, ktoré v zahraničí otvorilo dvere veľkému odberu klasického putňového vína.
Príkladom je suché osviežujúce víno Mono. Jeho koncept sa opiera o futuristický monochromatický dizajn fľaše, v ktorej je víno jedinej odrody z jedinej vinice. S týmto vínom sa rodina Macikovcov prvýkrát dostala do nápojových lístkov michelinských reštaurácií. Potom bolo oveľa jednoduchšie pretlačiť tam aj klasické tokajské vína.
Vtedy dostal Jaro Macik nápad vytvoriť víno špeciálne pre michelinské reštaurácie. Tak vzniklo už spomínané víno odrody late harvest - Botris, ktoré si obľúbil aj pápež František. Podľa vinára je toto víno harmóniou cukrov, kyselín, minerality a sviežosti. Zaujímavé je tým, že chuťovo zapadá do konceptu tokajských vín, no je oveľa ľahšie. „Úspechom pre nás však nie je len trojhviezdičkový michelin, ale aj každá malá prevádzka na Slovensku, ktorá nám dôveruje a zvolí si naše vína do vínnej karty,“ prízvukuje.
Zaujímavosťou je, že napriek celkovému úspechu sa víno Mono stretlo aj s neprijatím v niektorých krajinách a to práve kvôli svojmu menu. V Amerike sa toto slovo používa ako skratka pre mononukleózu, preto na tamojšom trhu nepochodilo. Rovnaký osud ho čakal aj v Španielsku, kde mono znamená opica. „Odberateľ sa mi posťažoval, že ľudia to víno nechcú piť, aby nemali opicu,“ smeje sa Jaro Macik.
Rodinná atmosféra
Keď rodina Macikovcov začínala podnikať, vlastnila malú pivničku a tri áre viníc. Dnes pestujú vinič na štyridsiatich hektároch pôdy. Ich vína už dlhodobo úspešne reprezentujú Slovensko na prestížnych zahraničných súťažiach, či výstavách, akými sú Prowein v nemeckom Düsseldorfe, alebo v dome vína v Bordeaux - La Cité du Vin, kde sa ich víno ako jediné slovenské už tretí rok drží medzi osemsto najlepšími vínami sveta. „Vážime si každý jeden úspech, no ten doma chutí najlepšie,“ hovorí na margo niekoľkonásobného prvenstva v anketách najlepšie vinárstvo roka, alebo najlepšie víno Slovenska. Jaro Macik však už na prvý pohľad pôsobí ako skromný človek. Nepotrpí si na luxus ani drahé autá. „Každú zarobenú korunu sme od začiatku podnikania investovali späť do vinárstva a tak to platí dodnes,“ tvrdí.
Aj napriek tomu, že vo vinárstve nepracujú len členovia rodiny Macikovcov, chcú si udržať značku rodinnej firmy. „Dodnes mávame obedy spoločne so zamestnancami. Rodinná atmosféra by mala byť v pracovnom tíme, ale aj v penzióne a na našich eventoch, aby sa u nás ľudia cítili ako doma,“ poznamenáva. Okrem podnikateľských aktivít sa Jaroslav spolu s matkou Máriou a celou rodinou snaží pozdvihnúť región natoľko, aby bol slovenský Tokaj vyhľadávanou turistickou destináciou, za čo Mária Maciková dostala aj štátne vyznamenanie od prezidenta Andreja Kisku. Okrem toho vyhrala v roku 2017 prestížnu anketu - Slovenka roka.