Bič zvaný pevné ceny

Výstavba diaľnic na Slovensku skutočne nie je lacná záležitosť, o tom niet najmenších pochýb. Ale je v okolitých krajinách lacnejšia -- a pracujú tam stavbári s menším ziskom? Odpoveď na túto otázku už vôbec nie je taká jednoznačná. Do konečnej ceny sa u nás zaráta kadečo navyše a pojem vyvolané investície je takmer bez hraníc. Vo vyspelých štátoch ide vskutku len o čisté stavebné náklady na dopravnú cestu.
Aby bola výstavba diaľnic v budúcnosti lacnejšia, začnú sa uplatňovať pevné jednotkové ceny a sadzby. Za množstvá sa bude fakturovať ako doteraz -- podľa skutočne vykonaných prác. No v praxi to vyzerá asi tak, že projekty, ktoré do výberového konania na zhotoviteľa predloží investor aj s chybami, môžu s cenou zamávať bez akéhokoľvek postihu. Keď bude chýbať podrobný geologický prieskum, tiež sa nebude postupovať podľa dohodnutej ceny, lež podľa skutočnej situácie v teréne.
Ustúpi investor požiadavkám miest, obcí či rôznych záujmových združení a za štátne peniaze vybuduje všetko, čo si zapýtajú -- tak ako doteraz? Samozrejme, že áno, veď v opačnom prípade by sa nedočkal územného rozhodnutia, tobôž stavebného povolenia. Nádej vlády, že diaľnice budú lacnejšie len vďaka jednému paragrafu v novom zákone o obstarávaní, sa tak dostáva do dosť vágnej polohy.
Jediné riziko, ktoré doteraz pri výstavbe diaľnic znášal štát, boli práve ceny za materiál a charakter vykonaných prác. Ponuková cena vo výberovom konaní sa totiž určila ku dňu otvárania obálok. Dostal sa investor z akýchkoľvek príčin do časového sklzu? Nič to, ceny sa prerátali podľa oficiálnych indexov štatistického úradu a bolo po probléme. Iste, faktúry sa dali zdržať a z očakávanej valorizácie mohlo stavbárom čo-to kvapnúť, ale výdatné to rozhodne nebolo.
Valorizácia je už dnes minulosťou a stavbári si musia zvážiť všetky riziká, ktoré sa môžu vyskytnúť počas niekoľko rokov trvajúcej realizácie. Chce to zamestnať odborníkov, ktorých doteraz vôbec nepotrebovali. A možno im aj pribaliť vešteckú guľu v ktorej uvidia, kedy sa dovalí nejaká pohroma a celosvetová ropná či iná kríza.
Výberové konania sa tak dostanú do celkom inej podoby ako v súčasnosti. Nebudú o najlepších technických riešeniach a najvýhodnejších technológiách, ale o minimalizácii rizík. Pochopiteľne, aj z tejto situácie sa dá vykľučkovať vcelku bez problémov a so vztýčenou hlavou, veď podstatne drahšie projekty verejno-súkromného partnerstva sú už dnes bežnou záležitosťou. Až na to, že súkromný investor berie na seba -- na rozdiel od štátu -- väčšinu rizík A dá si ich aj riadne zaplatiť, o tom niet najmenších pochýb!
Stavbárov pevné jednotkové ceny a sadzby síce nenadchli, no celkom určite sa prispôsobia. Keďže z hľadiska použitia štátnych peňazí ide o rýdzo teoretický model, ktorý si v praxi ešte nikto nevyskúšal, nedajú sa vylúčiť rôzne paradoxné situácie. Napríklad, že odhad cenových rizík zo strany súkromných stavebných spoločností bude vyšší ako oficiálny štatistický index a štát zaplatí za výstavbu diaľnic oveľa viac, ako by v skutočnosti musel.
Keby si štát prostredníctvom svojich investorov lepšie plnil svoje úlohy, nemuseli by sa termíny výstavby naťahovať -- ani víriť diskusie o tom, kto na koho, najmä však prečo -- dopláca.
Zatiaľ nikto nespomenul, aký dosah môže mať nový zákon o verejnom obstarávaní na Národnú diaľničnú spoločnosť. Bude to práve ona, ktorá nebude smieť spraviť chybu. Každú maličkosť jej totiž zrátajú predovšetkým zahraniční dodávatelia, ktorí sú zvyknutí na podstatne prísnejšie pravidlá hry.