Skryté "pôvaby" demokracie

Slovenská politika sa čoraz viac začína uzatvárať sama do seba. Dôkazom sú kandidátky politických strán do júnových parlamentných volieb, ktoré signalizujú minimálne personálne zmeny v parlamente, prípadne v exekutíve.
Paradoxne, s výnimkou Smeru, žiadna strana nezaznamenala pozitívny posun v prieskumoch verejnej mienky -- všetci sú so sebou však natoľko spokojní, že klasický odpočet činnosti poslancov, členov vládneho kabinetu či regionálnych prominentov sa začína a končí pri ukazováku straníckeho bossa. Princíp plurality a slobody sa tak zredukoval na zúženú ponuku straníckych centrál, ktoré už vopred (pri slabej hodnote preferenčných hlasov) predurčili horúcich favoritov na kreslá v parlamente. Z tohto hľadiska je úplne zbytočné pôsobiť v straníckych štruktúrach Smeru, ĽS-HZDS, SDKÚ či KDH -- prekvapili iba poradím, ale nie menoslovom.
Aj preto "vnútorné osvietenie" Moniky Beňovej (nepísanej kandidátky na post slovenského prezidenta a šéfa rezortu slovenskej diplomacie, europoslankyne, poslankyne bratislavského VÚC a podpredsedníčky Smeru-SD), ktorá sa vzdala miesta na kandidátke v prospech regiónov, je iba čerešničkou na kandidátskej torte. To nikto v strane, ktorá chce vládnuť Slovensku, nevedel vopred reálne zhodnotiť voliteľné pozície pre regióny? To si nikto neuvedomil, že "multifunkčná" pani podpredsedníčka musí vyvolať v očiach ostatných pocit totálnej demotivácie? V podobnej situácii zostali ambicióznejší členovia aj ostatných strán, keď najmä kresťanskí demokrati si nemenné hodnoty svojsky vysvetlili akoukoľvek nemennosťou ich nositeľov.
Z verejného života sa vytráca konkurencia. Nie je v etablovaných politických stranách, nevytvorili ju ani nové politické subjekty, ktorých existencia viac-menej súvisí s jedným volebným obdobím (pozri ZRS, SOP a ANO). Umelci sa sústredili na spory s ministrom kultúry, odbory otvorene kopú za ľavicovú opozíciu a mimovládne organizácie sa k verejnému dianiu vyjadrujú iba sporadicky. V takomto prostredí sa nemôže nikto čudovať, že záujem o potenciálneho prívrženca sa začína a končí pri volebnej urne.
Niekto hore to tam jednoducho zariadi. Tento slogan ovládol výber našich potenciálnych zástupcov, tento slogan ako ideologická doktrína môže už po júnových voľbách dokonca ovládnuť správu vecí verejných. Čarom demokracie zostáva, že zodpovednosť budeme niesť všetci pekne spolu... Hore aj dole!