Keby sa štát mohol s majiteľmi pozemkov ľubovoľne dohodnúť na akejkoľvek výške náhrady, hneď by sa novinári pýtali, prečo im z peňazí daňových poplatníkov vyplatí viac, ako je ocenenie v znaleckom posudku, ktorý už zohľadňuje trhovú cenu v mieste a čase. Dohodol sa azda minister hospodárstva so svojím bratrancom alebo sesternicou?
Takto presvedčivo celé mesiace argumentoval minister Pavol Rusko, prečo nemôže vlastníkom pôdy pod automobilkou Kia pri Žiline ustúpiť. Prečo za pozemky, ktoré boli ako orná pôda ocenené na dve až štyri koruny za štvorcový meter a ako stavebné na základe trhových porovnaní na 126 až 142 korún, nemôže vyplatiť po 350 korún, ako sa od začiatku domáha skupina vlastníkov zvyšných 52 nevykúpených hektárov. Teraz sa zdá, že tá istá vláda, ktorá v vlani v auguste Ruskovi jednoznačne odobrila, že sú splnené všetky podmienky, aby sa pozemky pod významnú investíciu vo verejnom záujme mohli vyvlastniť, nakoniec ustúpi vlastníkom a bude súhlasiť, aby ich od nich vykúpila cez Slovenský pozemkový fond po tých 350 korún. Vlastníci, ktorí zo svojej pôdy 40 rokov nemali nič a v posledných dostávali od družstva nájom dva -- tri haliere ročne, zvíťazia teda nad daňovými poplatníkmi. Nie je to vôbec dobrý precedens, aj keď nás možno vyjde lacnejšie, ako by nás vyšli sankcie voči juhokórejskému partnerovi a strata dobrého mena slovenskej vlády. Aj keď sa možno niektorí jej členovia budú populisticky tváriť, ako dopriali niekoľkým roľníkom pri Žiline a vyhli sa vyvlastňovaniu ich pozemkov. V máji Rusko tvrdil, že by trvalo päť -- šesť mesiacov, v auguste hovorila jeho analýza o dvoch až deviatich. Uplynulo desať a vyvlastňovanie zostalo na mŕtvom bode.
Ešte v stredu čakal Žilinainvest, či bude posielať vlastníkom oznámenia o začatí vyvlastňovania. Rusko totiž privítal, že peniaze, ktoré nespokojným vlastníkom nemohol ponúknuť štát, im nezištne ponúknu neznámi podnikatelia. Právny zástupca podnikateľa Kočnera a nespokojných vlastníkov a súčasne aj podnikateľov ponúkol, že pozemky vykúpia od nespokojných Tepličanov po 350 korún a vymenia so štátom za pozemky v údajnej hodnote 142 korún (teda so stratou 100 miliónov korún). Akurát, že vláda mala uzatvoriť takýto kšeft bez toho, aby vedela s kým. Nevedno koho bratranci a sesternice si mali v tomto obchode vyberať po Slovensku pozemky, ba vláda nevedela kde a aké... Ani netušila, ktorým filantropom by mala za to postaviť pomník, alebo ktorým sa dívať lepšie na prsty pri biznise so štátom. Kto však vstupuje do takéhoto biznisu s verejnosťou, mal by strpieť, že ho musí poznať. Cesta do pekla býva vydláždená dobrými úmyslami. Tentoraz však aj nedôsledným konaním nielen v Ruskovej kompetencii.
StoryEditor
Vydláždená cesta do pekla
Keby sa štát mohol s majiteľmi pozemkov ľubovoľne dohodnúť na akejkoľvek výške náhrady, hneď by sa novinári pýtali, prečo im z peňazí daňových poplatníkov vyplatí viac, ako je ocenenie v znaleckom posudku, ktorý už zohľadňuje trhovú cenu v mieste a čase. Dohodol sa azda minister hospodárstva so svojím bratrancom alebo sesternicou?