Ak je inflácia však príliš vysoká, centrálne banky menové podmienky sprísňujú, aby zabránili prehriatiu ekonomiky. V súčasnosti sme svedkami opačného vývoja, avšak spotrebiteľské ceny aj napriek masívnej menovej podpore kľúčových centrálnych bánk – s výnimkou amerického FED-u, ktorý začal s procesom normalizácie menovej politiky – zostávajú výrazne za očakávaniami. Kde je teda problém?
Na faktory, pod ktoré sa nízke inflačné tlaky podpisovali v minulých rokoch ako slabý trh práce či pokles cien energií zapríčinený prepadom cien ropy sa už v dnešných časoch, kedy globálny rast naberá na sile nie je možné vyhovárať.
Čoraz viac na intenzite naberá otázka, či je režim inflačného cieľovania pri súčasnom zložení cenového indexu správny a schopný predísť ďalšej finančnej kríze, ktorej spúšťačom bol naposledy trh nehnuteľností. Centrálne banky tak stoja pred výzvou, či zahrnúť ceny nehnuteľností do inflačného cieľa a ako zohľadniť faktory akými sú globalizácia, technologický pokrok či demografia.
Ak je ich súčasný pohľad na inflačné cieľovanie nesprávny, príliš dlhá a masívna uvoľnená menová politika zvyšuje pravdepodobnosť príchodu ďalšieho problému a odpoveďou na otázku, „kto zabil infláciu“ sú centrálne banky. Ak je súčasný režim pre ekonomiku zdravý, nemali by sme byť po desiatich rokoch od krízy už z najhoršieho vonku?
Autorom je Jakub Rosa, analytik Across Private Investments