Dve ľavice Latinskej Ameriky

V posledných rokoch narastal pocit, že Latinská Amerika sa ako kyvadlo nakláňa späť k ľavici. Zdá sa, že nevýrazné, ba občas skľučujúce výsledky hospodárskych reforiem vyvolali vlnu, ktorá vyniesla k moci ľavicových prezidentov krížom cez kontinent, od víťazstva Huga Cháveza vo Venezuele na konci 90. rokov, cez úspech Ricarda Lagosa v Čile a Nestora Kirchnera v Argentíne až po nedávne zvolenie Luiza Inácia Lulu da Silva v Brazílii a Tabaré Vázqueza v Uruguaji. Ďalšie ľavicové víťazstvá sú podľa všetkého na obzore v Mexiku, Peru a v Bolívii.
Aj keď premisy, z ktorých tento všeobecný trend pramení, sú jasné, voliči v Latinskej Amerike svoje hlasy nedávajú jednej, ale dvom ľaviciam.
Aj keď bol rok 2004 pre región vzhľadom na hospodársky rast jedným z najlepších, výsledky dvoch desaťročí takzvaných štrukturálnych reforiem sú stále neuspokojivé. Zväčšila sa nerovnosť, chudoby len mierne ubudlo, zamestnanosť zostáva nízka. Korupcia, násilie, zločinnosť a politická strnulosť sú rozsiahle. Zahraničné investície a dohody o voľnom obchode ešte len musia splniť svoje sľuby. Za týchto okolností ani zďaleka neprekvapuje silná ideologická a politická reakcia proti protrhovému Washingtonskému konsenzu s jeho dôrazom na liberalizáciu, dereguláciu a privatizáciu.
Zároveň platí, že táto reakcia je oveľa menej uniformná a jednoznačná, ako sa mnohí pozorovatelia domnievali. Po prvé, tie strany, lídri a hnutia, ktorí majú skutočne socialistické a pokrokové korene -- napríklad Lagos a jeho Socialistická strana v Čile, Lula a Strana pracujúcich v Brazílii a Vázquez v Uruguaji -- sa držia pragmatického, rozumného a realistického smeru. Ich politika sa pozoruhodne podobá politike ich predchodcov. Rešpekt k demokracii majú plne rozvinutý a úprimný. Ich starý školský antiamerikanizmus zjemnili roky strávené v exile, realizmus a rezignácia.
Naopak, ľavicoví predáci vychádzajúci z populistickej, čisto nacionalistickej minulosti, bez významnejších ideologických opôr -- Chávez, ktorý vyrástol z vojenského zázemia, Kirchner s peronistickými koreňmi a starosta hlavného mesta Mexika a prezidentský favorit Lopez Obrador pochádzajúci z Inštitucionálnej revolučnej strany bývalého prezidenta Echeverríu -- sa ukázali ako oveľa menej prístupní modernizačným vplyvom. Pre nich je rétorika významnejšia ako podstata a moc dôležitejšia ako to, ako sa uplatňuje. Zúfalstvo chudobných vidieckych voličov, klamaných politickým klientelizmom, nepovažujú za problém, ale za nástroj.
Po druhé, ľavica všeobecne -- či socialistická alebo populistická -- síce nahlas prehovorila, ale len málo "zatlačila na pílu". Skutočná politika, s prechodnou výnimkou argentínskeho vyjednávania s medzinárodnými veriteľmi -- najmä s MMF, sa nesmierne podobá politike ich predchodcov. Chávez naďalej pozýva zahraničné ropné spoločnosti na ťažbu v Orinockej nížine, Lula udržiava veľké rozpočtové prebytky, Kirchner súhlasí s podmienkami MMF a Lagos udržiava nebývalo dobré vzťahy s čilským silno konzervatívnym súkromným sektorom. Čiže, začína sa uchytávať makroekonomická pravovernosť.
Latinskoamerická ľavica sa skutočne snaží odlišovať sa len v okrajových záležitostiach -- a sčasti sa jej to darí. Oblasti, kde táto nová aj stará ľavica môže priniesť zmenu, zahŕňajú zlepšovanie programov na potláčanie chudoby, rozširovanie práva na bývanie a vlastníckych práv, pozemkovú reformu, rozvoj vzdelávania, vedy a techniky a -- čo je zrejme najdôležitejšie -- posilňovanie demokracie, ľudských práv a právneho poriadku v regióne, kde tieto hodnoty už celé desaťročia žalostne chýbajú.
Aby s týmto odvážnym a nevyhnutným programom latinskoamerická ľavica uspela, musí sa očistiť od nebezpečných a ničivých nacionalistických a autoritárskych čŕt. Ak sa udrží na ceste modernizácie a reforiem, môže byť nová ľavica pre región požehnaním.

Jorge Castaneda je bývalý minister zahraničia Mexika a kandidátom na funkciu mexického prezidenta.
Copyright: Project Syndicate 2004