Úniu treba definovať nanovo

Na nedostatok veľkých plánov a zámerov sa Európska únia v minulosti nemohla sťažovať. Colná únia, jednotný trh, zavedenia eura, rozšírenie na východ -- tým všetkým sa európske integračné zoskupenie zmenilo a stabilizovalo. Ekonomicky je únia supermocnosťou.
Prvé kroky smerom k spoločnému postupu urobila už aj v zahraničnopolitickej oblasti. Bruselskí úradníci a diplomati usilovne pracujú na zdokonalení spoločného trhu služieb a financií. Nejaká idea, ktorá by Európanov poháňala dopredu, však napriek tomu nie je v dohľade.
Nemožno zastrieť napríklad skutočnosť, že osud európskej ústavy vyvoláva v kruhoch jej protagonistov čoraz väčšie obavy. Jej budúcnosť zatiaľ zďaleka nie je istá, a na brány už klope Rumunsko, Bulharsko a čoskoro celý Balkán, perspektívne aj Turecko. Nepotkne sa únia pri posudzovaní vlastných perspektív? Bude ju vôbec možné efektívne riadiť? To sú otázky, na ktoré dnes odpoveď neexistuje. V každom prípade je to v roku 2005 stále otvorená partia. Ale len v tomto roku?
Ešte pred desiatimi rokmi kráčalo geografické rozširovanie únie paralelne s politickým prehlbovaním spolupráce. Za súčasných podmienok je niečo podobné nemožné. Spoločenstvo dnešných 25 či budúcich 30 štátov nemožno riadiť rovnako ako v čase, keď bolo týchto štátov šesť. Európska ústava, napísaná práve preto, aby sa celá dvadsaťpäťka dala riadiť efektívnejšie, ponúka aspoň chiméru nádeje. Ale "nie" čo len jedného člena pri schvaľovaní môže privodiť neúspech.
Niektorí kritici poukazujú na to, že ani tento dokument nemôže byť pre fungovania spoločenstva s 30 členmi dostatočnou základňou. A naozaj -- možnosti veta sú v ňom obmedzené len nedostatočne. Keďže v rade sa pri prijímaní uznesení vyžaduje jednomyseľnosť, napríklad daňovú politiku členských štátov sa sotvakedy podarí prispôsobiť požiadavkám bezhraničného trhu.
Pravdaže, je tu Európsky súdny dvor, ktorý sa v blízkej budúcnosti musí pripraviť na zásadné stanoviská aj v tejto oblasti. Isté je, že vízia jednotného trhu zatiaľ nie je domyslená a dotiahnutá do konca.
V únii teraz chýba spoločná vôľa, ktorú kedysi k životu prebudil Jacques Delors práve programom vytvorenia jednotného vnútorného trhu. Záujmy národných štátov sú opäť nadradené. Chuť integrovať sa je, naopak, nedostatočná, čo dokladá i rozpočtová diskusia. Bohatí starí členovia nie sú ochotní poskytnúť väčšiu časť koláča chudobnejším Východoeurópanom. Čistí prispievatelia do rozpočtu únie a čistí príjemcovia bruselskej pomoci sa navzájom blokujú. Väčšina štátov tiež odmieta hlbšie zmeny agrárnej politiky, opierajúcej sa o nekonečné subvencie, s koreňmi ešte v prvopočiatkoch únie.
Európska únia sa preto musí definovať nanovo. Dovnútra, aby bolo jasné, či si pokrok v integrácii želajú všetci členovia alebo či cestu ďalej ukazuje riešenie a la spoločná európska mena, ktorú zvolila len istá skupina štátov. Navonok je toto nové definovanie sa únie nutné zase preto, aby ona sama nadobudla istotu, kde sú vlastne jej vonkajšie hranice. Rozhodnutie o Turecku vytvorilo nové kritériá aj pre nazeranie na tento problém. (gaf)