Slovensko postupovalo pri otváraní archívov totalitnej tajnej polície radikálne aj v porovnaní s ostatnými postkomunistickými štátmi. Zverejňuje všetky evidencie bývalej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Podľa zákona je každý občan oprávnený požiadať o kópiu spisu, ktorý o ňom viedla ŠtB. Proti tomu nemožno namietať, také právo mali mať občania už dávno. Nikto nekritizuje ani prístup občanov k personálnym spisom príslušníkov ŠtB, ktorí ich prenasledovali. Ani zverejnenie mien príslušníkov ŠtB či funkcionárov komunistickej strany. Úskalie však predstavuje zverejnenie zoznamov údajných spolupracovníkov ŠtB, zjednodušene "agentov", ktoré spracovali dôstojníci ŠtB. Prečo? Z jednoduchých dôvodov: archívy nie sú úplné a dokumenty hodnoverné. Medzi skutočnými udavačmi sa nachádzajú aj mená ľudí, ktorí v skutočnosti spolupracovníkmi neboli a vo viacerých prípadoch ide o čestných ľudí, prenasledovaných za totalitného režimu.
Dnes si tieto pochybenia už čiastočne pripúšťa aj ÚPN. Tlačový tajomník ÚPN M. Dzurjanin v HN 10. 5. 2007 tvrdí: "Materiály ŠtB je potrebné vnímať ako fakty o jej činnosti, ktoré si vyžadujú rozsiahle štúdium. ÚPN vždy zdôrazňoval, že každý prípad je potrebné posudzovať osobitne. Veď niektoré osoby sú v kategórii agenta či informátora vedené iba krátko, čo znamená, že sa neosvedčili, čiže po formálnom prísľube spolupráce požiadavky ŠtB odmietali." Toto vyjadrenie tlačového tajomníka je však v rozpore s doterajšou praxou ÚPN, ba dokonca aj so zákonom č. 553/2002 o pamäti národa.
Funkcionári ÚPN v čase, keď zverejnené zoznamy vyvolávali pozornosť médií a verejnosti, nikdy nehovorili o individuálnom posudzovaní každého prípadu. Práve naopak, vždy tvrdili, že každý evidovaný občan vedome spolupracoval s ŠtB. Až neskôr pripustil J. Langoš v prípade dvoch prenasledovaných biskupov, že dôstojníci ŠtB mohli zapisovať odporcov režimu aj z pomsty. Ale v praxi sa toto nové poznanie vôbec neprejavilo. Dnes prichádza hovorca ÚPN s ďalšou zásadnou zmenou -- vraj tí, čo "sú v kategórii informátora alebo agenta vedení iba krátko", nespolupracovali. Je to tretia verzia postoja ÚPN k zverejneným evidenciám. (1. Všetci evidovaní ako agenti ŠtB aj agentmi boli a spolupracovali. 2. Niektorí evidovaní agenti boli obeťou pomsty ŠtB. 3. Krátko evidovaní agenti s ŠtB nespolupracovali, jej požiadavky odmietali.) Ale nové postoje ÚPN nemajú oporu v zákone, aj na internetovej stránke ÚPN sa dodnes uvádza, že "registračné protokoly ...sú hodnoverným svedectvom o činnosti ŠtB... A pritom práve činovníci ÚPN vedia dobre, že nie sú. Sú iba torzom dokumentov ŠtB, ktoré treba skúmať ako jeden zo zdrojov poznania minulosti.
Právo na ochranu pred zlým zákonom alebo svojvôľou štátnej inštitúcie musí mať každý občan, či je verejne činný alebo verejnosti neznámy. Iba potom budeme môcť hovoriť, že žijeme v právnom štáte. Novelizácia zákona o pamäti národa by mala občanom zaručiť to, o čom aj tlačový tajomník ÚPN M. Dzurjanin dnes už hovorí.
Vladimír Ondruš, publicista