Slovensko vstupuje do biblických rokov hojnosti. Medziročný rast HDP sa blíži k dvojcifernému číslu, výber daní prekonáva historické rekordy, zvyšujú sa mzdy, klesá nezamestnanosť. Či krajina dosiahne biblickú sedmičku alebo ju dokonca prekoná, nevedno. Sedemnásť rokov zásadného preformátovania spoločnosti vyvoláva optimizmus. Teší najmä tých posledných osem rokov hlbokých reforiem.
V každom prípade šance na dlhodobejší priaznivý ekonomický vývoj sú vysoké, treba uvažovať, ako ich využiť.
Slovensko hľadiac do budúcnosti musí ale riešiť dedičstvo minulosti. Krajina zápasí s dlhom prevyšujúcim 500 miliárd korún, čo je približne tretina HDP za rok 2005. Rozhodujúcim "producentom" dlhu je každoročný schodok verejných financií. Od roku 1993 si s týmto problémom nikto nedokázal poradiť - či už pre život na dlh v 90-tych rokoch alebo pre nevyhnutné reformy, ktoré potom logicky nasledovali. Naopak, prehlbovanie zadlženosti v absolútnych číslach pokračuje.
Slovensko nemusí čakať na sedem neúrodných rokov, lebo dosť ich už zažilo v minulosti. Doterajšie jalové roky boli len logickou pohromou nasledujúcou po období používania neefektívnych metód. Transformačné náklady sa už dnes stávajú minulosťou, ďalej nás bude strašiť azda len kalendár dlhovej služby. Dlhy, ktoré spôsobil aj donedávna používaný penzijný systém. Mysliac na budúce menej úrodné roky sa musíme najskôr zastaviť pri minulosti. Prichádza čas platiť dlhy.
Najlepším spôsobom ich splácania je zlikvidovanie schodku verejných financií. Je potešiteľné, že vláda Roberta Fica sa v rozpočte verejnej správy na roky 2007 až 2009 prihlásila k Paktu rastu a stability. Každý rok hodlá znižovať verejný dlh o pol percentuálneho bodu. To by znamenalo dospieť k vyrovnanému stavu zhruba o sedem rokov. V tomto období však bude schodkové hospodárenie verejnej správy dlh ďalej zvyšovať a prehĺbi ho o viac ako sto miliárd korún. Tvorenie dlhu v absolútnych číslach sa nezastaví, iba spomalí. Stop rastu dlhu bude znamenať iba vyrovnanie bilancie verejných rozpočtov.
V období silného ekonomického rastu je najväčšia príležitosť zlikvidovať schodok. Prírastok výberu daňových príjmov by mala vláda využiť na pokrytie projektovaných výdavkov, a nie na ich nafúknutie. Pôžičky na krytie schodku by mali čím skôr ustať, ba naopak, tok by sa mal otočiť. Namiesto ďalšieho požičiavania by mala začať vláda splácať požičané. Najväčšou chybou bude bagatelizovať dlh, lebo pri vysokom hospodárskom raste bude napriek vyšším absolútnym číslam jeho podiel na hrubom domácom produkte klesať.
Neprejesť úrodné roky u nás znamená čím skôr splatiť staré dlhy. Pokračovať v zadlžovaní znamená vykrádať sýpky našich potomkov.
Jozef Mikuš, poslanec NR SR (SDKÚ-DS)