O tom, že pomery v Iraku zostávajú neprehľadné aj na rozhraní starého a nového roka, svedčia incidenty, nad ktorými zostáva rozum stáť. Jedným z nich bol vianočný útok britských jednotiek s podporou tankov a asistenciou irackých síl na policajnú stanicu v Basre. Nesídlili tam hocijakí príslušníci polície, ale elitná Jednotka pre závažnú trestnú činnosť. Vraj sa vymkla spod kontroly a namiesto potláčania ilegálnych eskadier smrti im aktívne pomáha.
Veľká Británia má v Iraku približne 7 200 vojakov sústredených prevažne na šíitskom juhu krajiny. O moc tam medzi sebou bojujú frakcie s premenlivou lojalitou. Niektoré sú kmeňové, na iné vplývajú hlasy šíitského duchovenstva z Iránu a ďalšie majú prepojenia na vládnuce šíitské kruhy v Bagdade. Sú aj také, ktoré sa sústreďujú na bezohľadné očisťovanie šíitských regiónov od sunnitov. K nim prirátajme protiokupačný ozbrojený odpor aj zbojnícke a vydieračské gangy. Na dochutenie pridajme bunky islamistických teroristov. Kto, kedy, kde a proti komu bojuje, sa v chaotickom Iraku nedá presne určiť.
O jednotný Irak má však záujem medzinárodné spoločenstvo, ktoré odobruje stabilizačné akcie spojencov. Prvoradou podmienkou normalizácie je upevnenie bezpečnosti. Na formovaní a výcviku irackej polície a ozbrojených síl sa podieľa mnoho krajín. Od úspechu odovzdávania zodpovednosti za osud Iraku do rúk Iračanov závisí miera a rýchlosť odsunu zahraničných vojsk. Väčšina štátov ponechávajúcich svoje kontingenty v Iraku v roku 2007 avizovala, že bude posledným. Naznačujú to i Briti, ktorí vkladajú značné prostriedky a úsilie do budovania nového irackého bezpečnostného aparátu.
Kde však nájsť spoľahlivých ľudí, ktorí majú byť v bezpečnostných zložkách chrbticou irackej embryonálnej demokracie? Iracká polícia i armáda ponúkajú regrútom slušné platy. Nie div, že tam vstupujú ľudia rôzneho presvedčenia vrátane odporcov novej moci, považovanej za kolaborantskú. Tí infiltrovali nové bezpečnostné sily do takej miery, že plne ovládli niektoré zložky a páchajú pod ich ochranou teror a trestné činy. Príkladom bola spomínaná Jednotka pre závažnú trestnú činnosť.
Britská rozviedka s hrôzou konštatovala rozsiahle zneužívanie moci na vraždenie a mučenie. V čase podniknutia útoku 25. decembra jednotka údajne väznila 176 osôb. Po ich vyslobodení našli Briti na mnohých stopy mučenia. Podobne ako v niektorých latinskoamerických, afrických a ázijských krajinách, aj v Iraku sa výcvik príslušníkov bezpečnostných zložiek vymkol spod kontroly zahraničných inštruktorov. Iracké eskadry smrti mohli vo viacerých oblastiach beztrestne páchať krvilačné výčiny.
Briti nasadili na oslobodenie väzňov zadržiavaných tzv. odpadlíckymi policajnými zložkami okolo tisíc vojakov, t. j. asi sedminu celého svojho kontingentu. Zaútočili vraj s požehnaním irackého premiéra a guvernéra Basry. Proti akcii sa však otvorene vyslovil náčelník polície v Basre Muhammad al-Musawi. To vzbudzuje nové otázky. Vedel o nekalej činnosti jednotky? Kryl ju? Ak áno, ako dlho? Môžu sa spojenci na neho spoliehať? Jednoznačné odpovede neexistujú a spojencom možno nezostane nič iné, ako ďalej znižovať nároky a zapojiť do stabilizačného úsilia v Iraku jeho susedov bez ohľadu na averziu Bieleho domu voči Iránu a Sýrii. Za priaznivých okolností by Iraku vtlačili regionálne črty ako-tak prijateľného umierneného autoritárstva, ktoré by sa mohlo postupne samo transformovať podobne ako v iných arabských štátoch.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN