Oznámenie menoslovu budúcich ústavných sudcov Ústavného súdu prezidentom Ivanom Gašparovičom vyvolalo všeobecne pozitívne hlasy. Zaujímavé pritom je, že tie odzneli nie v súvislosti s tým, koho sa prezident rozhodol poslať do Košíc, ale s tým, koho sa tam rozhodol neposlať. Presnejšie, pozitívne ohlasy zväčša kvitovali to, že tak Štefan Harabin, ako ani Tibor Šafárik, ústavnými sudcami momentálne nebudú. Ako vidno, niekomu niekedy ku šťastiu stačí naozaj iba málo.
Pokiaľ sa v piatok, keď sa prezident rozhodol nových členov Ústavného súdu vymenovať, nič neobvyklé nestane, strážca slovenskej ústavnosti bude mať konečne kompletný zbor. Zrejme aj s predsedom a podpredsedom. Toto je ozajstná dobrá správa, pretože dokaličený a nefunkčný Ústavný súd je obyčajnou karikatúrou demokracie. Povedané inak -- tisíckrát lepší Ústavný súd hoci aj s Harabinom a Šafárikom na čele, ako terajší stav, keď namiesto trinástich sudcov v ňom úradujú iba štyria.
Faktom zostane, že prezident nerozhodol celkom v súlade s ústavou, keď namiesto z osemnástich kandidátov na post ústavného sudcu vyberal iba zo sedemnástich nominantov parlamentu. Teda nie "z dvojnásobného počtu kandidátov na sudcov", ako to požaduje ústava. Faktom tiež je, že výklad tohto článku ústavy môže podať iba Ústavný súd, aj to len v prípade, keby niekto postup prezidenta na súde napadol. A aj keby súd rozhodol, že prezident nepostupoval v súlade s ústavou, nič by to na jeho terajšom rozhodnutí už nezmenilo -- takýto prípadný výklad by platil a zaväzoval prezidenta iba do budúcnosti.
Z vizitiek životopisov budúcich sudcov sa azda najviac kritiky ušlo Petrovi Brňákovi pre jeho hlasovanie za uznesenie, ktorým parlament odobral poslanecký mandát Františkovi Gauliederovi. Hlasoval za neho spolu s Ivanom Gašparovičom a ďalšími poslancami vtedajšej vládnej koalície HZDS, ZRS a SNS. To však nie je hlavný problém, títo poslanci možno naozaj hlasovali v dobrej viere, že vzatím mandátu svojmu kolegovi ústavu neporušia. Napokon, po rozhodnutí súdu sa tak už viac nestalo.
To, čo možno už oprávnene Petrovi Brňákovi, Ivanovi Gašparovičovi a ďalším vyčítať a považovať nie za nevedomé, ale úmyselné porušenie ústavy, je to, že odmietli rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu. Ten totiž v prípade Gaulieder rozhodol aj o tom, že "povinnosť napraviť svoje protiprávne konanie má ten subjekt, ktorý takto konal. V danom prípade je ním Národná rada SR." Peter Brňák rozhodnutie súdu odmietol rešpektovať a vyhlásil, že "podstatné nie sú príkazy, ale svedomie a presvedčenie poslanca. To znamená, že poslanci môžu v odôvodnených prípadoch zohľadniť aj napríklad morálny a etický rozmer príslušného aktu." Na jeho slová reagoval aj vtedajší predseda Ústavného súdu Milan Čič, že takéto právnické vyjadrenie je "veľký omyl", keďže poslanci sľubovali, že budú ústavu rešpektovať. A nie si z nej robiť žarty. Peter Brňák to následne vyriešil tak, že sa zdržal hlasovania, ktorým mal parlament naplniť rozhodnutie Ústavného súdu. Čím prispel k tomu, že parlament rozhodnutie súdu nie rešpektoval, ale ignoroval.
Tak či onak, úľava mnohých nad tým, že ani Štefan Harabin, ani Tibor Šafárik nebudú nateraz ústavnými sudcami, má väčšmi politický, ako vecný nádych. Po prvé preto, lebo po inštalácii do kresla ústavného sudcu padnú všetky možné aj nemožné politické dohody a tlaky. Sudca je z funkcie takmer neodvolateľný a isto mu bude záležať viac na jeho mene ako na spôsoboch politickej strany, ktorá ho do funkcie nominovala alebo prezidenta, ktorý ho do funkcie vymenoval. Po druhé preto, lebo Ústavný súd môže síce svojou činnosťou natočiť kormidlo krajiny doľava, nedokáže a nemôže však -- a to ani keby chcel -- ohroziť základné práva a slobody ľudí. Keď to totiž nepôjde v Košiciach, tak to pôjde v Štrasburgu, pred ktorého rozhodnutiami sa musia skloniť aj sudcovia slovenského Ústavného súdu.
Juraj Hrabko, politický analytik