V období, keď ústa politikov, úradníkov najmä centrálnych inštitúcií, ministerstiev a rôznych agentúr sú plné slov o informatike a o tom, aké sú informácie dôležité, skúsenosti bežného občana sú pravým opakom. Nielenže zlyháva prenos vecných a občanovi zrozumiteľných informácií, a to aj o EÚ, ale aj k týmto informáciám má občan sťažený prístup, pokiaľ nedisponuje internetom. To sa na Slovensku prejavuje nielen nízkou angažovanosťou občanov vo veciach verejných, ale aj ich slabou účasťou na referendách, voľbách a pod. Občania sú nepresne, málo zrozumiteľne a často neskoro informovaní o veciach, ktoré sú pre ich život dôležité, na úkor rozvláčnej informovanosti o nepodstatných, okrajových problémoch, ktoré pred nich stavajú politici, čo spôsobilo, že občan na rôzne hlasovania a na účasť na voľbách viac-menej rezignoval.
Úradník -- náš pán
Je bežným javom, že ak je občan z regiónov mimo Bratislavy alebo z miest tzv. vyšších územných celkov, príde na úrad často zbytočne, pričom stratí čas a aj peniaze na dopravu. Stretáva sa s neochotou poskytovania informácií na jednom mieste a spravidla aj s nedostupnosťou úradníka, ktorý by mu mal informácie dať. Napríklad na ministerstve pôdohospodárstva je prvá otázka od vrátnika: Za kým idete? Odkiaľ má občan vedieť meno úradníka a jeho funkciu, keď úrad nemá vyvesenú informačnú tabuľu a nie sú uvedené úseky, ktoré úrad spravuje. Pritom ide o verejné budovy, do ktorých musí mať občan zabezpečený prístup! Aká bola agenda orgánov prvej Československej republiky pre necelých 15 miliónov obyvateľov?
Spomienky na minulosť
Každý ústredný úrad aj jeho podriadené útvary mali vrátane predsedníctva ministerskej rady (dnes úrad vlády) stanovené pre verejnosť návštevné dni -- spravidla utorok a stredu. Ministerstvo národnej obrany malo 110 výkonných pracovníkov, k nim treba pripočítať cca 35 -- 55 percent pomocných zamestnancov, čo platilo aj pre ostatné ministerstvá. Ministerstvo financií malo 144 kmeňových pracovníkov, ministerstvo pôšt a telegrafov 103, ministerstvo priemyslu, obchodu a živností 214, a toto ministerstvo priamo riadilo ďalších šesť inštitúcií.
Ministerstvo pre zjednocovanie zákonov a organizácie štátnej správy, tzv. unifikačné (dnes by sme ho asi tiež potrebovali), malo 88 výkonných pracovníkov, ministerstvo sociálnej starostlivosti 76, ministerstvo spravodlivosti 120, ministerstvo školstva a národnej osvety 208. Na ministerstve verejných prác pracovalo 194 výkonných úradníkov, pričom riadili nadväzujúce úrady a ústavy ako: Riaditeľstvo pre stavbu vodných ciest, Čsl. ústredný inšpektorát pre cejchovnú službu, Štátny geologický ústav, Štátny hydrologický a hydrotechnický ústav, Štátny ústav rádiologický, Ústav pre hospodárske využitie palív, Banské hajtmanstvo v Prahe, Brne a Bratislave, Čsl. Plavebný úrad, Riaditeľstvo pracovnej služby, Štátne letiská v Prahe, Brne, Bratislave, Užhorode a Mariánskych Lázňach, ako aj dva ústavy pre skúšanie ručných strelných zbraní.
Ministerstvo vnútra malo 106 výkonných pracovníkov, ministerstvo zahraničných vecí 155 pracovníkov, pričom toto ministerstvo riadilo aj Čsl. Červený kríž, YMCA a YWCA. Ministerstvo pre verejné zdravotníctvo a telesnú výchovu malo 129 pracovníkov a na záver -- ministerstvo poľnohospodárstva 140 a ministerstvo železníc 76 pracovníkov.
Kto bol kto
Tieto údaje s presným uvedením názvu oddelení a odborov ministerstva, ktoré korešpondovali s názvom oddelenia a odboru, za čo kto zodpovedá a čo rieši, boli bežne dostupné vo verejnej tlači, v zborníkoch a kalendároch, pričom každý úsek mal uvedený titul, meno a priezvisko zodpovedného pracovníka. Teda kto pracuje na ústredných a iných štátnych orgánoch a aké úseky tam majú, bolo ako informácia dostupné každému občanovi, čo v dnešnej dobe absolútne chýba.
Súčasné slovenské ministerstvá s 350 až 700 pracovníkmi, keď Slovensko nedosahuje ani tretinu pôvodného územia či počtom obyvateľov predvojnovej ČSR, poukazuje na značnú personálnu predimenzovanosť rôznych úradov, s vysokými nákladmi na ich prevádzku. Vznikol ťažkopádny štátny ale aj samosprávny aparát, pre občana málo efektívny, zložitý a vysoko zaťažujúci štátnu pokladnicu. V tomto prostredí len veľmi ťažko môže existovať človek, ktorý nemá čas na získavanie informácií a vybavovanie vecí na miestach vzdialených od jeho bydliska či pracoviska (sídla firmy) a súčasne náročných na financie, pretože takmer každý krok občana, ak chce niečo od úradu, je spoplatnený .
Dezider Mosný, spolupracovník HN