Veľkolepá svetelná šou 9. mája v Paríži pri príležitosti Dňa Európy nevyvážila horkosť konštatovania pri rovnakej príležitosti, že Európskej únii chýba vízia, akýsi novodobý Schumanov plán adekvátny výzvam súčasnosti. Je paradoxom, že krajina, kde sa plán zjednotenej Európy pôvodne zrodil, sa v súčasnosti spája so stagnáciou integrácie -- s pozastavením ratifikácie európskej ústavy, s obhajovaním archaickej spoločnej poľnohospodárskej politiky a pod. Kríza modernej európskej idey sa plne prejavila pri rokovaniach o prvom rozpočte pre EÚ 25 na obdobie 2007 až 2013. Jej budúcnosť reálne ohrozoval urputný boj o bagateľ, o príspevok do spoločného rozpočtu na úrovni tisíciny (!) hrubého národného dôchodku. Dohoda sa dosiahla len zásluhou Nemecka, ktoré sa nielen vzdalo 100 miliónov eur, určených pre spolkové krajiny bývalej NDR v prospech Poľska, ale aj zvýšilo svoj čistý príspevok do rozpočtu takmer o dve miliardy. Žeby to bola aktuálna trhová cena európskej integrácie?
Súčasná kríza v EÚ má dve základné dimenzie -- ekonomickú a politickú. Ekonomická spočíva v nepripravenosti štátov EÚ 15 čeliť konkurencii nižších nákladov v krajinách EÚ 10. Stala sa hlavnou príčinou odmietnutia európskej ústavy vo Francúzsku a v Holandsku, dôvodom obmedzovania voľného pohybu služieb a pracovnej sily na spoločnom trhu, uprednostňovania krajín EÚ 15 pri rozdeľovaní štrukturálnych fondov, alebo zriadenia fondu globalizácie. Logickým pokračovaním je zosilnený tlak komisie na zladenie daňovej a odvodovej politiky, na potláčanie sociálneho dampingu, čím by krajiny EÚ 10 -- a Slovensko obzvlášť -- stratili väčšinu konkurenčných výhod so všetkými ekonomickými a vnútropolitickými dôsledkami. Politický aspekt krízy spočíva v neschopnosti EÚ definovať a zmluvne zakotviť mieru politickej integrácie súvisiacu s prijatím európskej ústavy. Európa si však môže vybrať v podstate z dvoch kvalitatívne odlišných politických smerovaní -- k superštátu alebo k superveľmoci. Úvaha o superveľmoci nie je prázdny sofizmus, ktorým sa popiera budovanie európskeho superštátu. Rozdiel medzi nimi je rozdielom medzi pojmami vedenie a velenie, medzi diktátom a konaním na základe splnomocnenia.
Ekonomická a politická dimenzia sú spojené nádoby v každej kríze. Dlhší čas sa celkové smerovanie EÚ k politickej únii realizovalo cez prehĺbenie integrácie v hospodárskej a menovej oblasti. Globalizácia však dosiahla úroveň, ktorá vyžaduje opačný prístup -- primárne riešenie v politickej oblasti ako nevyhnutný systémový základ pre ekonomické a sociálne napredovanie EÚ. Vyžaduje zrozumiteľné pomenovanie ďalšieho vývoja únie ako superveľmoci nielen so všetkými tomu zodpovedajúcimi politickými, ekonomickými, vojenskými, kultúrnymi a podobnými inštitútmi, ale najmä so zrozumiteľným a aktuálnym rámcom humánnych hodnôt reagujúcim na civilizačné výzvy 21. storočia v troch základných oblastiach: vnútorná a vonkajšia bezpečnosť, ekonomický rast a solidarita. Ústava by sa mala vyhnúť náboženskej terminológii, pretože Európa už dávnejšie nie je len kresťanská, ale multináboženská a ateistická, čo názorne ukázal politický zápas o obsah preambuly ústavy. V opačnom prípade by sa starnúca, na prisťahovalectvo odkázaná Európa mohla stať priestorom etnických, náboženských, resp. rasových konfliktov.
Otázka miery politickej integrácie a jej definovanie ako superveľmoci má pre EÚ nielen vnútropolitický, ale aj dôležitý geopolitický rozmer, ktorého naplnenie je však pre konflikt záujmov jej veľkých krajín veľmi problémové. Najmä britské predsedníctvo v EÚ ukázalo, že sa európske riešenie krízy nenájde -- podobne ako v 50. rokoch minulého storočia -- bez politickej angažovanosti USA, ktorým prináleží globálne vedenie. Je potrebné využiť obojstranný záujem, ktorý sa zakladá na uvedomení si, že ak by sa USA z tejto pozície z nejakého dôvodu stiahli, tak by sa svet nevyhol globálnemu chaosu. Monopolizmus v politike je totiž rovnako nebezpečný ako v ekonomike. Prijatie európskej ústavy urobí svet bipolárnym, a tým dlhodobo stabilnejším. Známy americký politológ Zbygniew Brzezinski vo svojej knihe Voľba: globálna nadvláda alebo globálne vedenie uvádza, že kľúčový význam má predovšetkým komplementárne a čoraz závažnejšie americko-európske globálne partnerstvo. Spojené štáty bez Európy by boli síce najvýznamnejšou, ale nie globálne všemocnou silou. Európa bez Ameriky by bola síce relatívne bohatá, ale slabá. Inými slovami, každá strana má niečo, čo druhá strana potrebuje.
Riešenie budúcnosti ústavy je odložené najmenej o ďalší rok. Ministri zahraničných vecí EÚ sa však rozhodli spestriť patovú situáciu. Vraj s cieľom priblížiť úniu občanom bude všetky dôležité legislatívne rozhodnutia EÚ sprevádzať leták s ich populárnym výkladom. Exkancelár Nemecka Helmut Kohl pôvodne prirovnal európsku integráciu k jazde na bicykli: kto nešliape -- riskuje pád. Azda o rok vzťah európska integrácia a občan dostane nový impulz.
Autor pracuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave.