Odmietnutie Ústavnej zmluvy Európskej únie francúzskymi a holandskými voličmi bolo podľa všetkého skôr odmietnutie neregulovanej globalizácie ako Európy. Všeobecná nestabilita sociálnych vzťahov -- najmä zamestnanosti, ale nielen jej -- sa pomaly stáva neznesiteľnou pre čoraz väčšiu časť populácie v mnohých vyspelých štátoch, nie iba v Európe. A žiadny ekonomický poriadok nemôže byť stabilný -- najmä v demokratických krajinách -- ak voličstvo odmieta jeho základy.
Kapitalizmus bolo možné po druhej svetovej vojne rekonštruovať preto, lebo ho podopierali tri nevyhnutné typy regulácie: sociálne zabezpečenie, ktoré poslúžilo ako hlavný stabilizátor, najmä vo vyspelých krajinách, keynesiánske nástroje na boj s domácimi cyklickými poklesmi a všeobecná politika vysokých miezd zameraná na povzbudenie spotreby verejnosti, bez ktorej nefunguje podstata kapitalizmu, čiže veľkovýroba.
Lenže zoskupovanie bohatých, vyspelých krajín okolo monetaristických politík presadzovaných ekonómami ako Milton Friedman, ktoré sa začalo okolo roku 1970, s tým skoncovalo. Onedlho sa dolár odtrhol od zlatého štandardu. Odvtedy medzinárodná finančná sústava trpí prakticky trvalou nestabilitou. Každá krízoa je podľa všetkého horšia ako tá predchádzajúca. V bohatom svete sa opäť začalo dariť chudobe. Domáce aj medzinárodné nerovnosti pribúdajú veľmi rýchlym tempom. Zamestnanosť je čoraz neistejšia. Práve tomuto stavu vecí povedali Francúzi a Holanďania "nie".
Je paradoxné, že v najbližšej budúcnosti budeme zjednotenú Európu s najväčšou pravdepodobnosťou potrebovať ešte viac ako v minulosti. Okrem sociálnej mizérie, ktorú spôsobuje súčasný globálny ekonomický systém, je najväčším nebezpečenstvom, ktorému dnes svet čelí, nestabilita, ktorá je práve tomuto systému vlastná. Nepoznám inú inštitúciu ako Európska únia, ktorá by bola dostatočne veľká a robustná na to, aby dokázala Európanov ochrániť pred prípadným skolabovaním systému.
Zoberme do úvahy jednoduchý fakt, že americké hospodárstvo je zadlžené na 600 miliárd dolárov. Spojené štáty nemôžu fungovať, ak si nebudú môcť každodenne požičiavať 1,9 miliardy dolárov, prevažne od nových ázijských ekonomík, najmä Číny. Táto podpora by mohla zoslabnúť alebo sa skončiť, ak dolár klesne veľmi nízko, ak cena ropy vzrastie veľmi vysoko, alebo ak sa americké hospodárstvo vzoprie predpokladom. Ekonomika USA je v skutočnosti čím ďalej, tým viac odtrhnutá od reality. Výrobný sektor dnes tvorí iba jedenásť percent amerického HDP. Ford aj General Motors sú v hlbokej finančnej tiesni.
Medzitým sa na seba nadviazali dve špekulatívne bubliny -- na realitnom trhu a pri hypotékach -- a momentálne kraľujú hospodárskej aktivite v USA. V najbližšej budúcnosti je dosť pravdepodobný krach alebo aspoň prudký kŕč a dôsledky -- pre Ameriku aj pre svet -- môžu byť katastrofické.
Kvôli tejto nestabilite je ťažšie vyrovnať sa s ďalšími závažnými problémami postihujúcimi svetovú finančnú sústavu. Štátne zadlženie, nevyhnutné pre všetky krajiny, najmä však pre tie najchudobnejšie, hlboko trpí nevyspytateľnými pohybmi úrokových sadzieb a menových kurzov. Neexistencia veriteľa pre prípad núdze v dnešnom svete len zosilňuje hrozbu, ktorú každá kríza predstavuje.
Aby toho nebolo málo, s národnými neúspechmi sa nemožno vyrovnať bez toho, aby sa situácia nezhoršovala. Platí, že za takých okolností svet medzinárodných financií čím ďalej, tým viac zabúda na obrovské investície, ktoré sú potrebné na prekonanie zaostalosti a hendikepov, ktoré z nich plynú.
Vzhľadom na to, že bohaté štáty ohrozuje nestabilita a chudobné krajiny sú do veľkej miery ponechané na svoj osud, na popredné miesto medzinárodnej agendy by sa mala dostať prestavba svetovej finančnej sústavy. Nová brettonwoodska konferencia by nemohla byť naliehavejšia!
Autor je bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany, je členom Európskeho parlamentu.
Copyright: Project Syndicate, 2005.
www.project-syndicate.org