Volebná sobota 17. júna a ani dátum zostavenia novej vlády (nech v nej bude ktokoľvek) nie sú dňami, ktoré sa do učebníc dejepisu zapíšu ako dátumy "kedy sme sa začali mať lepšie". Zásadný obrat smerom k "svetlým zajtrajškom" by sa mohol Ficovi podariť azda iba vtedy, ak by našiel na Slovensku veľké náleziská ropy či plynu. Alebo, ak by mu Fedor Flašík prezradil, akože sa to robí z vody kokakola. To isté platí aj pre prípad, ak by vládu do tretice zostavoval Mikuláš Dzurinda. Ani on nie je zárukou ekonomických zázrakov "na počkanie".
Akákoľvek radikálna zmena Slovensku nepomôže. A to bez ohľadu na to, aké veľké sú požiadavky voličov ľavice. Rozumná vláda by nerozumným prianiam svojich sympatizantov ustupovať nemala.
Fico toho nasľuboval za posledné roky dosť. Asi zo všetkých strán, ktoré sa dostali do parlamentu, najviac. Najhoršie, čo sa však môže stať, je, že sa pokúsi všetky svoje sľuby splniť. V koalícii s národniarmi a HZDS táto vízia nie je až taká nereálna. Ešte horšie by bolo, ak by svoje najväčšie sľuby chceli pospĺňať aj Ficovi koaliční partneri. Rozdávaniu a vyhadzovaniu peňazí z okna by asi nebolo konca kraja. Mohli by sme zabudnúť na prijatie eura v roku 2009, nízke úrokové sadzby či infláciu. Mohli by sme zabudnúť aj na to, že Slovensko bude zahraničie považovať za normálnu krajinu.
Slovenskej ekonomike by preto pomohlo, aby sa na čo najviac z nereálnych sľubov podarilo zabudnúť už pri formulácii programového vyhlásenia vlády. Prospelo by to nielen krajine, ale aj samotným politickým stranám, ktoré ho budú tvoriť. Ak to nepreženú, nebudú musieť pri odpočte svojho vládnutia tvrdiť: toto sa nepodarilo, toto tiež nie, a vlastne ani toto.
Ak sa chce nový premiér vyhnúť takýmto chybám, pomohlo by mu, ak by v novej koalícii zakotvila aj niektorá zo súčasných vládnych strán. Vládny kabinet zložený iba z tých, ktorí museli podstúpiť osemročný vládny pôst, sa môže vyznačovať predovšetkým hladom po moci. Oni sa najedia, ale brucho bude bolieť iných.
StoryEditor