Pekne sa usaďte a my sa o vás postaráme, oznámilo československé Národné zhromaždenie 17. októbra 1958 Cigánom, dovtedy známym svojím divokým kočovným životom. Zákon o trvalom usídlení kočujúcich zapadol do ideálnych predstáv budovateľov krásneho nového sveta. Tak ako bolo treba vyrovnať všetkých roľníkov v JRD, spojiť úzke políčka, naplánovať produkciu cementu na päť rokov dopredu, zaistiť všetkým prácu a pokoj od domácich a zahraničných zradcov, bolo nutné trochu upokojiť všetkých tých, ktorí si územie našej vlasti plietli s holubníkom. Vlastne je otázne, prečo až tak neskoro, prečo až desať rokov po Februári 1948.
Kováči a hudobníci sa stali obrazom starého sveta. Nahradiť ich mala usadená, asimilovaná, rozptýlená a integrovaná komunita. Premene nič nestálo v ceste - boli ustanovené osobitné štátne riadiace orgány len pre rómsku menšinu. Vyčleňovali ju z ostatného obyvateľstva a dávali ju pod "sociálny" patronát štátu, nútili ju zabudnúť na svoj pôvod a korene. Učešeme, zarovnáme, pretvoríme!
Socialistické predstavy o živote sa pohybujú medzi dvoma extrémami: hroznou situáciou, ktorá panuje tu a teraz a vábivou vidinou budúceho blaha. Stačí tak málo - vyliečiť hyperaktívnu spoločnosť a následne aj človeka. V predstavách ľavicových terapeutov sa stále znovu opakuje jeden a ten istý princíp. Na konci učebnice socialistického liečiteľstva sú ilustrácie usadeného Róma, altruistického milionára, nezištného člena predstavenstva energetického monopolu. Úmysly sú dobré. Tak prečo sa výsledok akosi nikdy nevydarí?
Tomáš Gális, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.