Ak Švajčiarov niečo zjednocuje, tak je to v prvom rade odpor ku všetkému, čo do alpskej republiky smeruje z Európskej únie. Tento pocit prekonáva potom už len jedno -- odpor proti tomu, čo prichádza z Ameriky. Nie div, že neslýchaným novotám, ktoré klopú na dvere z oboch týchto adries, vypovedali hrdí Švajčiari neľútostný boj.
Ide o víno ako súčasť kultúrnych tradícií európskych národov. Ani Švajčiari nezaprú náklonnosť k nemu a ročne ho tradičnými výrobnými postupmi vyrobia okolo 1,2 milióna hektolitrov. Sami hrozno dopestujú, sami aj víno, aj ho vypijú. V duchu novôt však už nemá ísť o "nápoj kráľov", ale o akúsi karikatúru vína, ktorú miestny historik a znalec dobrých značiek Rudolf Trefzer nenazýva inak, len ako "kokakolové víno".
To, čo je švajčiarskym vinárom tŕňom v oku, je nová obchodná dohoda, ktorú uzavrela v marci t. r. Európska únia s USA. Európski vinári exportujú "za veľkú mláku" už dnes víno za dve miliardy dolárov -- a radi by aj viac, ale Američania túto možnosť spájajú s väčším prístupom svojich vinárov na európsky trh. Európania preto nielenže súhlasili, ale dokonca odobrili aj kvalitu amerického vína. A to znamená, že na európsky trh sa už v blízkom čase dostanú sorty, v ktorých je použitá umelá aróma -- vec v USA celkom bežná. Túto skutočnosť pritom dovozca nemusí uviesť ani na etikete. Trefzer soptí, sú to vraj gýčovito ochutené nápoje, ktoré možno piť nanajvýš tak namiesto anabolických steroidov.
Všetkých švajčiarskych milovníkov vína na barikády vyhnalo predovšetkým nariadenie, ktoré sa pohráva so "svätým" prívlastkom "barikové víno". Aby sa zlatistý mok mohol takto nazývať, musí najprv dlhodobo zrieť v dubových sudoch. Podľa novej dohody USA -- EÚ postačí, ak sa do vína v procese zrenia jednoducho zamiešajú dubové štiepky... Švajčiarsko síce nie je členom Európskej únie, ale s týmto spoločenstvom je spojené toľkými dvojstrannými dohodami, že sa nevyhne ani smutnému vínnemu osudu. Podľa novej domácej normy od budúceho roka bude tento výrobný postup prípustný aj v Ženeve či Sankt Gallene.
A čo je horšie, objavili sa už aj prví "zradcovia". Napríklad Thomas Wettach, riaditeľ pivníc vinárskej spoločnosti Volg, sa už vyznal, že nový postup by mu neprekážal, ak by bol uvedený na etikete. Volg je pritom jedným z najväčších švajčiarskych producentov a obchodníkov s vínom.
Jeho zamestnanci urobili v tomto smere už aj prvé kacírske pokusy -- do kadí s vínom ponorili bavlnené vrecká s obsahom dubových triesok. Výsledok? "Víno je trochu menej výrazné," tvrdí Wettach -- ale vraj dá sa piť. A položartom-polovážne poukazuje na jeden zo známych výrokov nemeckej vinárskej autority prvého stupňa, Franza Kellera: "Vo víne je pravda. Lož je na etikete."
Pochopiteľne, nejde len o chuť. V hre sú peniaze. Zdravotný ústav v Mníchove už vyrátal, aké sú cenové relácie medzi oboma výrobnými postupmi. Niekoľkomesačné skladovanie hroznovej šťavy v dvestodvadsaťpäťlitrovom dubovom sude za 800 eur je až dvadsaťkrát drahšie ako ponorenie vrecka s dubovými trieskami do veľkej priemyselnej nádoby na niekoľko týždňov. Výsledok sa má však v oboch prípadoch nazývať "barikové víno" -- a nezabúdajme, že už samotné toto označenie vinárov oprávňuje, aby si za takýto nápoj účtovali vysokú prirážku.
Švajčiarski vincúri, ako aj milovníci domáceho vína, sa nemienia vzdať, žiadajú zákaz podobných manier a idú na barikády. Populárny je znovu aj gróf Karl Friedrich von Baden, ktorý sa v histórii preslávil dovozom švajčiarskeho hrozna do Nemecka. Pamätné sú najmä jeho slová z roku 1752. Všetkým pančovateľom vína na vlastnom panstve hrozil vtedy smrťou obesením.
StoryEditor